Osobnosti | Ing. Jozef Demeter - osobnosť slovenského holubiarstva
Ing. Jozef Demeter - osobnosť slovenského holubiarstva

                                                                                                                                                                                                                          Vložené 20.02.2020

Úspešný chovateľ, dlhoročný funkcionár v Slovenskom zväze chovateľov aj v Európskom chovateľskom zväze (EE), publicista, autor mnohých dôležitých článkov v časopise Chovateľ, oslávil 18. februára 2015 svoje 70. narodeniny. Aj keď sa rozhovoru spočiatku bránil, nakoniec sa nechal obmäkčiť a na moje otázky odpovedal.

Ako si začínal s chovom holubov?

- Holuby ma zaujímali už ako chlapca. Bývali sme vo Veľkom Poli v okrese Žarnovica, na samote pod horami, S tým súviseli aj ťažkosti s dravcami. Prvý pár holubov, ktoré som mal, boli poľniaky. Neskôr, keď si k nám dvaja včelári doniesli včely, mi včelár z Oslian, ktorý choval aj holuby, doniesol staváky, pštrosy a rimany. Tie včelstvá si k nám doniesli preto, že vplyvom chemickej výroby v Novákoch včelstvá v tej oblasti vymierali. Vo voľnom chove tu však nemali holuby šancu prežiť a keď som roku1959 odišiel na internát strednej školy, skôr ako za pol roka, dravce môj chov holubov úplne zlikvidovali.

Kedy si sa k chovu vrátil?

- K chovu holubov, ktorý vydržal až po súčasnosť, som sa vrátil po skončení škôl, vojenskej základnej služby a postavení rodinného domu v Žabokrekoch nad Nitrou roku 1980. Hneď po nasťahovaní sa som začal so stavbou murovaného holubníka o pôdoryse 7 x 3,5 m s voliérou 4 x 3,5 m a holuby som nechal voľne lietať. Myslel som si, že v dedine, v zastavanej časti bez blízkosti hôr, budú mať holuby od dravcov pokoj. Opak bol pravdou a na podnet mojej skveej manželky som v roku 1989 pristaval väčšiu voliéru o pôdoryse  20 x 6 m, v ktorej majú holuby dostatok priestoru a odvtedy mám uzavretý chov. Odpadli problémy s dravcami, s usadzovaním novo zakúpených holubov a aj možné nedorozumenia so susedmi.

Prečo si si zvolil za objekt svojho chovateľského záujmu sliezske hrvoliaky?

- Pôvodne som mal zámer chovať slovenské hrvoliaky modré bielopásavé. Videl som ich i chovateľa Vidomana v Partizánskom. Býval oproti priemyselnej škole a počas prestávok som chodil pozorovať tieto holuby, tak isto, ako priateľ Jožko Siget, ktorý  bol tiež žiakom Strednej priemyselnej školy  v Partizánskom, ale o ročník nižšie ako ja. Ešte keď som nemal žiadne holuby a bol som na výstave holubov v Topoľčanoch, oslovil ma pán Petrikovič, vtedajší predseda Klubu chovateľov slovenských hrvoliakov, ktorý mal v tom čase sídlo v Bošanoch. Bol tiež predseda holubiarskej komisie pri vtedajšom Okresnom výbore SZD. Spýtal sa ma čo chovám. Povedal som mu, že zatiaľ nič, ale plánujem začať s chovom slovenských hrvoliakov. Začal ma presviedčať, aby som si zvolil iné plemeno, pretože v okolí Topoľčian v tom čase prevažovali slovenské hrvoliaky a okresné výstavy vyzerali ako špeciálky. V roku 1971  na celoštátnej výstave v Továrnikoch som si všimol vystavené sliezske hrvoliaky červené šimle. Po dostavbe holubníka som si na ne spomenul a napísal som Tajomníkovi (jednatelovi) Klubu chovateľov sliezskych plemien holubov v Opave pánovi Benešovi a poprosil ho o adresy chovateľov sliezskych hrvoliakov sivých červených, čo bol vtedajší slovenský oficiálny názov tohto plemena. Na moje veľké prekvapenie mi poštou začali chodiť zásielky od troch chovateľov. Boli to páni Hulva, Ziegl a Pustelník a holuby boli modré šimle. Stalo sa to v máji roku 1980. Pretože modré sfarbenie som mal v obľube, začal som s ich chovom. K červeným šimľom som sa dostal až roku 2003, keď som si tento farebný ráz doviezol z Nemecka.  Holuby z Opavska mali v tom čase dlhšie postavy, boli na nízkych nohách a ich hrvoľatosť bola slabšia. Celý chov som postupne vymenil za sliezske hrvoliaky z Nemecka.

Aké holuby chováš teraz?

- V súčasnosti mám deväť chovných párov sliezskych hrvoliakov modrých šimľov a deväť párov červených šimľov. Okrem toho mám jeden pár orientálnych soviek satinet, ktoré som dostal  od priateľa Gribu z Poľska. Keď som posudzoval roku 2011 v Kielciach, tak mi ich dal so slovami: „Musíš si tento pár odo mňa  vziať, aby si si na mňa každý deň spomenul.“ Ako pestúnov (kŕmičov) k nim mi slúžia tri páry krakusov, s ktorými mám pri odchove tie najlepšie skúsenosti. Popri sliezskych hrvoliakoch som vždy po jednom až dvoch pároch rok - dva choval množstvo iných plemien a skúsenosti s ich chovom môžem teraz využívať pri posudzovaní týchto plemien.


Holuby v hniezdach.

 

  Holubník s voliérou.                                                  Holuby v zastrešenej časti voliéry. 


Ako sa začal tvoj funkcionársky život v SZCH?

- Do zväzu chovateľov som vstúpil roku 1980 v Žabokrekoch nad Nitrou, kde ma hneď na prvej schôdzi zvolili za predsedu ZO a v tejto funkcii som činný dodnes. Podobne, po vstupe do holubiarskej komisie som bol zvolený za predsedu komisie a tým aj do Oblastného výboru SZCH Topoľčany. Predsedom holubiarskej komisie v Topoľčanoch som bol od roku 1982 až do roku 2014. Vtedy ma priatelia dotlačili prevziať funkciu predsedu Oblastného výboru SZCH v Topoľčanoch. Veľa rokov som bol podpredseda ústrednej odbornej holubiarskej komisie a v rokoch 2010 až 2014 som zastupoval OV SZCH Topoľčany v Republikovej rade SZCH.

Ako si sa dopracoval k posudzovateľskej činnosti?

- S posudzovaním holubov na výstavách som začal po absolvovaní skúšok na celoštátnej výstave v Košiciach roku 1985. Okrem množstva miestnych, oblastných, klubových a celoštátnych výstav v Nitre, som za tie roky posudzoval aj na troch európskych výstavách a na viacerých výstavách v Českej republike.

Zastupoval si SZCH aj v Európskom zväze chovateľov. Ako sa ti darilo?

- Od roku 1993 do roku 2012 som SZCH zastupoval v holubiarskej sekcii Európskeho zväzu chovateľov. Stretnutia so zástupcami holubiarov z európskych  krajín patria medzi najkrajšie zážitky v mojej chovateľskej činnosti. Vďaka priateľským vzťahom s týmito poprednými chovateľskými osobnosťami Európy sa mi podarilo pomôcť mnohým našim chovateľom s dovozom nepríbuzných holubov do ich chovov, ale aj získať nové plemená o ktoré mali záujem, a to z Nemecka, Rakúska, Talianska, Francúzska, Holandska, Poľska a Dánska. Okrem toho sa mi podarilo dostať všetky slovenské národné plemená do Európskeho zoznamu plemien, okrem komárňanského kotrmeliaka, ktorý tam už bol zaradený ako maďarské plemeno na základe žiadosti z Maďarska. Na základe mojej pripomienky komisia pre štandardy Európskeho zväzu bola ochotná zmeniť krajinu pôvodu tohto plemena, ak sa národné kluby Slovenska a Maďarska na tom dohodnú. Žiaľ, k dohode klubov, napriek tomu, že sa stretli, nedošlo. Pre komárňanského kotrmeliaka platí v Európskom zväze štandard, ktorý je uvedený v nemeckom vzorníku a tento je úplne zhodný so slovenským štandardom pre toto plemeno.

V rámci Európskeho zväzu, ktorý plne rešpektuje štandardy národných plemien krajiny pôvodu, je prijatá zásada, že ako európsky vzorník platí nemecký vzorník pre plemená, ktoré sú v ňom uvedené. Pre plemená ktoré v ňom nie sú, platia ako európske štandardy, štandardy krajiny pôvodu plemena. Pri plemenách, kde krajina pôvodu nie je známa platí ako európsky štandard,  štandard  krajiny, v ktorej sú najviac rozšírené. Tento princíp bol prijatý z toho dôvodu, že pri veľkom počte plemien holubov by bola publikácia všetkých plemien finančne tak náročná, že by drvivej väčšine chovateľov a posudzovateľov nedostupná.

Počas môjho pôsobenia v holubiarskej sekcii Európskeho zväzu chovateľov som absolvoval šesť európskych výstav, a to päťkrát ako kontaktná osoba za Slovenský zväz chovateľov a raz ako člen výstavného výboru Európskej výstavy roku 2009 v Nitre. Za prácu v Európskom zväze som od Európskeho zväzu dostal  najvyššie ocenenie – bol som vymenovaný za čestného člena  Európskeho zväzu.

Na zastupovanie SZCH  v holubiarskej sekcii Európskeho zväzu som bol zvolený členmi ústrednej holubiarskej komisie SZCH, v ktorej som bol dlhé roky člena podpredseda. V roku 2013 som svoje členstvo v tejto komisii pre neprekonateľnú rozdielnosť názorov na vlastnú žiadosť ukončil. Z toho istého dôvodu som sa rozhodol nebyť ani člen Republikovej rady SZCH.

Aký je tvoj názor na zrušenie uznávania plemenných chovov?

- Zrušenie uznávania plemenných chovov bol veľmi nerozvážny krok ústrednej holubiarskej komisie SZCH.  Vyspelí chovatelia, ktorí si poctivo vedú evidenciu vo svojich chovoch a mali záujem o uznanie plemenného chovu, túto možnosť stratili. Bolo to jediné  morálne ocenenie, ktoré poctiví chovatelia mohli od zväzu dostať. Okrem toho, uznávanie plemenných chovov zvyšovalo počty vystavovaných holubov na celoštátnych výstavách. Jeho zrušenie sa negatívne odzrkadlí na celoštátnych výstavách a tým sa aj zníži ekonomický efekt z celoštátnych výstav. Problém so zrušením plemenných chovov som naniesol ne celoštátnom aktíve chovateľov holubov v roku 2014, kde som účastníkom aktívu vysvetlil význam plemenných chovov pre zvyšovanie  úrovne chovov. Žiaľ, účastníci aktívu väčšinou podporili nešťastné rozhodnutie ÚOK holubiarskej. Tým dosiahli, že holubiarsky odbor v rámci SZCH sa stal oproti králikárskemu a hydinárskemu odboru podradnejším.

Kto sa ti počas tvojej neprítomnosti staral o holuby?

- Počas mojej chovateľskej činnosti, keď som bol dlhší čas odcestovaný, sa o moje holuby vždy vzorne starala moja manželka, ktorá má pre moju chovateľskú činnosť plné pochopenie. Okrem kŕmenie, očistenia holubníka v mojej neprítomnosti vždy prekontrolovala večer nakŕmenosť mladých holubov na hniezdach, tam kde to bolo potrebné, aj dokŕmila. V prípade, že niektorému  hrvoliakovi ovisol hrvoľ alebo si ovisnutý hrvoľ roztrhol, vie ho bezchybne zošiť a tak zachrániť.

Viem, že tvoja pani manželka sa venuje aj maľovaniu holubov.

- Po odchode do dôchodku sa začala venovať maľovaniu a je autorkou olejomalieb holubov na plátne i miniatúr olejomalieb na skutočnom pierku holuba. Jej kresba slovenské hrvoliaka je aj v najnovšom americkom vzorníku, do ktorého sme s výborom Klubu chovateľov slovenských hrvoliakov a pomoci p. Šindelářa  toto naše národné plemeno dostali. Podporu svojej rodiny v chovateľskej a funkcionárskej činnosti v rámci SZCH som pozitívne pocítil najmä počas prípravy európskej výstavy v Nitre. Som za to mojej manželke a mojim deťom, ktoré mi tiež pomáhali vďačný. Tiež ďakujem všetkým priateľom  chovateľom, s ktorými mám dobré vzťahy. Tie sú základom úspešnej činnosti zväzu.

 

Torta k jeho sedemdesiatke.



Aké ďalšie pôsobenie v SZCH plánuješ v budúcnosti?

- Svoju ďalšiu činnosť v SZCH budem realizovať už len v rámci Oblastného výboru SZCH Topoľčany, kde sú medzi nami dobré priateľské vzťahy.

Ďakujem ti za rozhovor a do ďalšej holubiarskej činnosti ti želám veľa elánu.

Dušan Barlík (Chovateľ č. 5/2015)

nasledujte nás