JURAJ DOŽA - ÚSPEŠNÝ CHOVATEĽ NORVICHSKÝCH HRVOLIAKOV

Vložené 08.04.2020
Zoznámil som sa s nim v roku 1995 na výročnej členskej schôdzi ZO SZCH Prešov – Dúbrava, ktorej členom som sa stal aj ja, po presťahovaní sa do Prešova. Od prvej chvíle ma tento chlapík zaujal a získal si moje sympatie. Veľký, dobrosrdečný a takisto blázon do chovateľstva.

Všimol som si, že toho nenarozprával veľa, povedal čo mal na duši, rozumne,  k veci a vedel si stáť za svojim názorom. Postupom času som sa presvedčil, že ma prvý dojem neklamal. Odborne erudovaný, pracovitý, spoľahlivý, niekedy až trošku tvrdohlavý, no vždy stojací si za svojim slovom. Rád priloží ruku k dielu, pomôže nielen radou, ale aj zabezpečením a dovozom chovného materiálu pre kamarátov. Takto ho poznám ja z dlhoročnej práce vo výbore ZO a teraz aj OV SZCH Prešov, ako predsedu holubiarskej komisie. Nechce sa mi však veriť, že 22. 8. 2020 dovŕši vek 66 rokov. Pri tejto príležitosti som ho oslovil  a vznikol rozhovor o jeho chovateľských začiatkoch, skúsenostiach a úspechoch v chove norvichských hrvoliakov (NH).

Pochádzaš z obce Fintice blízko Prešova, tam aj doposiaľ chováš holuby. Ako si sa vlastne dostal k norvichom?

Pre mňa bol prvým  chovateľským vzorom nebohý p. Anton Sopko,  úspešný chovateľ z našej obce. U neho som norviče  videl po prvýkrát. Zdali sa mi neskutočne pekné. Hneď som vedel, že ich tiež musím mať. V roku 1979 som získal od neho prvé norvichské hrvoliaky a chovám ich doposiaľ.

 
Na každej výstave patria tieto hrvoliaky s ohromným hrvoľom k okrase výstavy. Je ich chov náročný?

Norvichské hrvoliaky sú na chov veľmi náročné. Natrápil som sa s nimi veľa rokov dokiaľ som sa vedel o nich adekvátne postarať. Práve tá ohromná hrvoľatosť spôsobuje najväčšie problémy. Holuby musia mať potravu k dispozícii počas celého dňa. Po vyhladovaní by sa prejedli. Obsah hrvoľa má potom veľkú hmotnosť, zvesí sa a krmivo sa neposúva do žalúdka. Začne kvasiť a holub aj keď má plný hrvoľ, trpí hladom a smädom. Preto žerie, pije a ešte viac si preplní hrvoľ, ktorý sa ešte viac zvesí a problémy sa tým len prehlbujú. Vzniká zápal sliznice hrvoľa a baktérie z obsahu hrvoľa postupne prenikajú až do krvi, takže holub bez ošetrenia nakoniec hynie v dôsledku celkového vyčerpania a otravy krvi. Preto je nutné sledovať holuby a v prípade prvých príznakov hneď zasiahnuť. Ostatné zdravotné problémy sú v podstate ako pri iných plemenách holubov. S nadmernou hrvoľatosťou súvisí aj nutnosť používania pestúnov - kŕmičov. Vyskúšal som veľa plemien. Najprv to boli poštové holuby, potom dánske straky a skončil som pri birminghamských kotrmeliakoch. Na základe dlhoročných skúseností, považujem ich za najlepších a najvhodnejších pestúnov. Odporučil mi ich priateľ MVDr. Jozef Koreň, tajomník našej ZO, ktorý mi zároveň podaroval dva páry.


Obdivoval som schopnosť tvojich norvichov predvádzať sa na výstave. Ako to dosahuješ?
V prvom rade musia mať dobrú povahu. Holuby musia byť pokojné,  nebojácne. Plachý holub sa nikdy dobre nepredvedie. Potom to je už len práca  a znova práca. Je potrebné s nimi v pokoji veľa a často pracovať. Prihovárať sa im, učiť ich predvádzaniu na určitý podnet, zvykať ich na výstavnú klietku. Holub sa musí predviesť pri príchode človeka ku klietke. Často ich kladiem na policu, kde ich učím predvádzať sa. Používam k tomu staršie chovné holuby, od ktorých sa výletky drezúre rýchlejšie učia.  

Povedz nám niečo o pôvode svojich holubov?

Prvé norviche som získal od už spomínaného Antona Sopka z Fintíc. Až do svojej smrti mal vynikajúce čierne, modré a biele. Ja som sa postupne špecializoval na pásavé. Spočiatku na červenoplavé, potom žltoplavé a hnedoplavé. Neskôr som od A. Sopka získal znova biele a čierne a mám ich doposiaľ. Holuby do chovu som doplňoval od popredných slovenských a českých chovateľov, Jozefa Sigeta, Miroslava  Nosála, Mareka Filu a ďalších špičkových chovateľov.  Po otvorení sa svetu som viackrát bol v Nemecku, kde som tiež kúpil zopár kvalitných norvichov. Viaceré z nich sa výborne uplatnili  a vylepšili úroveň môjho chovu. Postupne som z pásavých vyšiel a teraz mám už len biele, čierne a snažím sa znova začať s pásavými, aj keď je problém zohnať kvalitné pásavé a žlté.  

Už niekoľko rokov chováš aj sliezske hrvoliaky. Povedz aj k nim niečo.

K sliezskym hrvoliakom som sa dostal cez Ing. Jozefa Demetera, jedného z najväčších a najpracovitejších chovateľov holubov na Slovensku. On ich získal v Nemecku a niekoľko jedincov z odchovu ponúkol aj mne. Chov som potom doplnil importmi zo Štraubingu a z Poľska.  Myslím, že krásou a povahou sú to holuby blízke norvichom. Majú akurát o niečo menší hrvoľ, ale veľmi dobre sa predvádzajú. Sú neposedné, energické a nie sú plaché. Aj s nimi som uspel na výstavách. Podarilo sa mi ich rozmnožiť a dal som ich viacerým mladým chovateľom, ktorí s nimi výborne reprezentujú na výstavách, čo ma veľmi teší. V roku 2018 som rozdal aj posledné a tak už ich nechovám.

Všimol som si vo voliére aj voorburské hrvoliaky. Odkiaľ ich máš?

Čierne som doniesol z Nemecka pred niekoľkými rokmi a modré mám od Ing. Dušana Močára z Vĺčoka od Krupiny. Sú to hrvoliaky v povahe podobné norvichom, aj keď sú oveľa útlejšie, s menším hrvoľom, ale o to energickejšie.   

Ktoré vlastnosti si na norvichovi najviac ceníš?

Cením si štíhle, dostatočne vysoké telo, veľký, pravidelný, dobre podviazaný hrvoľ zasahujúci za krk a dobrú dĺžku krku. Dôležité sú aj povahové vlastnosti. Cením si pokojné, prítulné, nebojácne holuby, ochotné sa dobre predvádzať.

Choval si aj iné druhy domácich zvierat?

Samozrejme, ako dedinský chlapec som mal doma všeličo. Okrem holubov boli na dvore vždy nejaké sliepky, najprv rôzne krížence, neskôr čistokrvné. V posledných rokoch som mal zdrobnené plemená, wyandotky strieborné tmavé vlnité, oranžovokrké vlnité a ďalšie. Predtým som mal aj králiky, ale už dlhšie ich nechovám. Teraz mám zopár hempšíriek na vajíčka. Na ich zber sa vždy tešia moje vnučky, keď sú na návšteve. 

Čo tvoje chovateľské zariadenie?

Na začiatku som mal holuby v maštali. Neskôr som si urobil holubník nad garážou. Bol veľký priestranný s troma oddeleniami. Poznačil ho však zub času a tak po zakúpení pozemku som si postavil nový holubník. Ide o dve chovné oddelenia so samostatnými voliérami, s veľkými búdnikmi a lavičkami. Medzi nimi mám manipulačnú chodbu v ktorej mám police  a na nich učím holuby predvádzať sa. Na podstielku používam hobliny z mäkkého dreva. Vytvárajú výborné zoohygienické podmienky. V holubníku je vždy sucho, čo prospieva holubom. Prach z hoblín sa však snažím odstrániť, lebo holubom veľmi vadí najmä počas letných horúčav. Holuby mimo holubník a voliéry púšťam veľmi zriedkavo, lebo u nás je veľa pernatých dravcov a tie by mi holuby rýchlo zlikvidovali.  

Aké výsledky si dosiahol so svojimi hrvoliakmi.

Mám veľa ocenení z rôznych výstav. Od čestných či víťazných cien na miestnych a oblastných výstavách až po šampiónov na národnej výstave v Nitre a na európskych výstavách. Je ich naozaj veľa. Prvú veľkú cenu som si doniesol v roku 1986 z Národnej výstavy v Brne za čierne. Hneď v nasledujúcom roku som v Bratislave získal víťaznú kolekciu na biele. V roku 1986 som po prvý krát požiadal o uznanie plemenného chovu, čo sa mi hneď aj podarilo na biele a čierne. Plemenné chovy som mal vždy až do ich zrušenia. Je veľmi dobré, že sa plemenné chovy holubov začnú opäť uznávať.     

Si aj uznávaným posudzovateľom holubov a pravidelne posudzuješ na Národnej výstave v Nitre.  Ako si sa k tomu dostal?

Naša ZO SZCH bola vždy aktívna vo výstavníckej činnosti, najmä od tvojho nástupu na predsednícky post. Všimol som si, že posudzovateľov holubov, ale aj iných zvierat bolo málo, často bol problém s ich delegovaním. Preto som sa rozhodol, že to skúsim a prihlásil som sa do kurzu pre posudzovateľov. Úspešne som absolvoval prijímací pohovor, odborné prednášky a nakoniec aj skúšky. Posudzovateľom som od 2.12. 2003. Neviem prečo posudzovateľský kurz nie je hradený Slovenským zväzom chovateľov, keď posudzovatelia posudzujú na výstavách zvieratá členov SZCH a pracujú pre zväz. Asi aj to je dôvod, prečo je nás posudzovateľov málo. Posudzujem vcelku rád, lebo sa človek vždy niečo naučí a na druhej strane je možnosť poradiť chovateľom.

Kto sa najviac podpísal na tvojich chovateľských začiatkoch, raste a získavaní odborných vedomostí?

Na začiatku to bol hlavne môj záujem o chov holubov a zháňanie odbornej literatúry. Kupoval som si časopis Chovateľ a všetky knihy s tematikou chovu holubov. Keď som začal s norvičmi, po rady som chodil k Antonovi Sopkovi. Neskôr to bol Jožko Siget, Marek Fila, Ing. Jozef Demeter, Miro Nosál a mnoho ďalších popredných slovenských a českých chovateľov.   

Popíš stručne svoj chovateľský rok.

Holuby držím trvale v pároch. Do znášky však holubice púšťam až v marci. Odchovávam pomerne málo mláďat, svoje holuby príliš nezaťažujem odchovom. Mláďatá si vyžadujú veľa času aj dostatok priestoru počas odchovu. Norvichský hrvoliak je mimoriadne náročné plemeno a tak chovateľov je pomerne málo. Aj záujem o ich kúpu  je malý.  Snažím sa odchovávať len veľmi kvalitný materiál.  

Za rozhovor poďakoval  MVDr. Jozef Tirpák

Foto autor

ZO SZCH Prešov-Dúbrava

nasledujte nás