KARANTÉNA V CHOVE ZVIERAT
Vložené 28.01.2020
Obľúbená, možno až ošúchaná fráza veterinárov a neobľúbená povinnosť chovateľov v boji proti infekčným chorobám. Nakoľko sami sme chovatelia aj veterinári, pokúsime sa túto tému rozobrať z oboch hľadísk.
Slovo karanténa je odvodené z francúzskeho slova “quarantaine” (štyridsiatka), ktoré sa začalo používať už v 14. storočí na označenie obdobia, počas ktorého boli v prístavoch izolované lode, na palube ktorých sa vyskytlo nejaké prenosné ochorenie alebo závažné podozrenie z neho. Nikto z posádky ani z cestujúcich, ba ani len náklad nesmel počas 40 dní opustiť loď a prípadný delikvent riskoval smrť zastrelením. Veľké prístavné mestá napr. Dubrovník, Benátky, Marseille a ďalšie, sa takto bránili proti zavlečeniu moru. Neskôr sa začalo slovo karanténa používať aj v iných súvislostiach, na označenie izolácie chorých a podozrivých jedincov či chovov.
Pohľad z veterinárneho hľadiska
Z veterinárneho hľadiska je karanténa veľmi dôležitý nástroj v boji proti zavlečeniu a šíreniu nákaz zvierat. Hlavným cieľom karantenizácie je zamedzenie styku cudzieho zvieraťa, často z epizootologicky neznámeho prostredia, so zvieratami v našom chove bez toho, aby sme ho s odstupom času dôkladne klinicky, pripadne laboratórne vyšetrili. Za cudzie zviera považujeme každé zviera, ktoré si do chovu prinesieme. Je jedno, či je to z blízkeho okolia, z inej obce, iného okresu či štátu, alebo dokonca svetadielu. Samozrejme, čím väčšia vzdialenosť, tým je riziko možného prenosu ochorenia väčšie.
Domáce zvieratá sú zamorené vírusmi či baktériami cirkulujúcimi v ich životnom prostredí a majú proti nim vytvorenú imunitu. Zvieratá zo vzdialenejších oblastí majú svoju vlastnú osobitú mikroflóru, ktorú môžu preniesť na naše domáce zvieratá. Pokiaľ ide o potenciálne patogénne zárodky, s tými sa zvieratá v dobrých chovných podmienkach dokážu vyrovnať a ochorenie prebieha inaparentne, čiže bez príznakov. Pokiaľ sú to však silne patogénne zárodky, vyvolajú klinicky zjavné ochorenie, často končiace až úhynom. 
Zdrobnená wyandotka biela v klietke na výstave. Z fotografie je zrejmé, že na výstavách je vystavená hydina
v kontakte s inou hydinou a je potrebné po návrate domov umiestniť ju v karanténe.
V posledných rokoch v chovoch hydiny robia problémy rôzne respiratórne ochorenia; infekčná nádcha, mykoplazmóza, teraz aktuálne aj vtáčia chrípka alebo rôzne iné ochorenia ako Mareková choroba či pseudomor.
Nie každé dovezené zviera však zákonite musí doniesť novému majiteľovi ochorenie. Rozlíšiť takého nositeľa od zdravého zvieraťa pomôže práve karanténa. Zviera presunom do nových podmienok sa dostáva do určitého stresu, ktorý napomáha prejaveniu sa ochorenia. Nakúpené zvieratá ochorejú zvyčajne v prvých dvoch týždňoch niekedy aj skôr. Doc. MVDr. Bohuslav Kapitančík, CSc. z katedry infektológie VŠV v Košiciach, vo svojich prednáškach zdôrazňoval, že je lacnejšie preliečiť jedno zviera v karanténe, ako liečiť celý chov. Tiež je ekonomickejšie nechať utratiť jedno zviera v karanténe, ako celý chov. Zvyčajne nakúpené zviera, aj keď je drahé (najmä ak ide o import), nemá nikdy vyššiu cenu ako celý náš chov, pokiaľ v ňom máme zhmotnenú svoju dlhoročnú chovateľskú a plemenársku prácu. Z týchto atribútov by sme mali vychádzať aj pri karanténe.
Pod karanténou rozumieme chovateľské zariadenie, ktoré poskytne dovezenému zvieraťu dočasné prístrešie a chovateľovi umožní sledovať jeho zdravotný stav a v prípade potreby urobiť potrebné úkony napr. zabezpečiť odber materiálu na laboratórne vyšetrenie a vykonať preventívne, prípadne liečebné úkony. Zamedzí sa tým prenosu a šíreniu prípadnej choroby. Karanténa by mala byť čo najďalej od našich vlastných chovateľských zariadení. Ideálne je, ak je na inom pozemku ako naše zvieratá a o dovezené zviera sa stará iná osoba, ako samotný chovateľ - majiteľ. Karanténu si môžeme zriadiť napr. u príbuzných, susedov alebo kamarátov, ktorí už nič nechovajú a o dovezené zviera sa vedia postarať. Keďže karanténa trvá len niekoľko týždňov, veľmi ich to nezaťaží. Samozrejme, že im zabezpečíme krmivo, podstielku a všetko čo je potrebné k ošetrovaniu. Po skončení karantény sa patrí priestory vyčistiť, dezinfikovať, poďakovať a vhodne sa vyrovnať. Takto sa najľahšie vyhneme prípadnému pasívnemu prenosu ochorenia samotným chovateľom. Po návšteve karantény by sme sa mali vždy umyť a prezliecť, ak chceme ísť ešte aj k svojim zvieratám. Lepšie je však nechať si návštevu karantény až nakoniec.
Karanténa má poskytovať vhodné životné podmienky pre zviera. Chrániť ho pred chladom aj prehriatím, poskytovať primeranú plochu, pohodu (welfare), s primeraným vetraním, kŕmením a ošetrovaním. Zvieratá by mali byť v karanténe umiestnené každé samostatne a žiadne sa nesmie voľne pohybovať po pozemku alebo dokonca mimo neho. To platí hlavne pre psov. Musí byť zamedzený kontakt s domácimi i voľne žijúcimi zvieratami, najmä vtákmi. Karanténne zariadenie má byť preto umiestnené vo vnútri stavby, prípadne v našich drobnochovateľských podmienkach môže mať malý zastrešený výbeh či voliéru.
Bežne by karanténa mala trvať 3 – 4 týždne, čo je dlhšie, ako inkubačná doba pri väčšine infekčných ochorení. Pri tzv. oficiálnej karanténe stanovuje podmienky a dĺžku karantény štátny veterinárny lekár - epizootológ Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy (RVPS) na základe smerníc. Rozlišuje sa či ide o dovoz v rámci okresu, štátu v rámci EU alebo z tzv. tretích krajín. Stanoví sa tiež povinnosť odberu krvi na vyšetrenie protilátok na sledované ochorenia. U koní sa vyšetruje napr. anémia, u dobytka IBR, u ošípaných mor a pod.
V drobnochovoch sa zvieratá len sledujú, či sa u nich nevyskytne nejaké ochorenie. Ak karanténované zviera ochorie, liečime ho, alebo ho utratíme, v závislosti od závažnosti ochorenia a rozhodnutia veterinárneho lekára. Už „počujem“ vaše rozhorčenie nad utrácaním dovezených, drahých plemenných zvierat. Treba však zobrať do úvahy, že pri niektorých ochoreniach môžu vyliečené zvieratá ostať doživotnými bacilonosičmi a byť zdrojom nákazy pre náš vlastný chov. Zviera, ktoré sa javí príliš vnímavé na ochorenie, je aj napriek vyliečeniu nevhodné na ďalší chov z hľadiska zlej genetickej výbavy. Ak nie je dostatočne životaschopné, mohlo by negatívne ovplyvniť ďalšie generácie. To je dôležité zvažovať hlavne pri zvieratách, od ktorých očakávame špičkové športové, exteriérové, alebo úžitkové výkony. Takéto „zlé gény“ sa veľmi rýchlo rozšíria a zabudujú sa do genómu celého odchovu, hlavne prostredníctvom plemenníkov pri polygamných zvieratách, ako sú hydina, králiky, morčatá, atď. Ak neprichádza do úvahy utratenie, vyliečené zviera sledujeme ešte ďalšie dva týždne a ak nevykazuje žiadne známky ochorenia, môžeme ho z karantény preniesť domov a zaradiť do chovu.
Do karantény patria aj naše vlastné zvieratá, vracajúce sa z výstav, najmä vzdialenejších, ako sú národné, medzinárodné, špeciálky a pod. Nikto nevie, či si tieto zvieratá domov niečo nedonesú. V klietkach majú susedov sprava i zľava, niektorí usporiadatelia nerobia dezinfekciu výstavných klietok a niekedy sa stáva, že sa zvieratá pri posudzovaní či inej manipulácii môžu pomiešať a tu je vždy možnosť nakazenia. Niektorí chovatelia nesplnia stanovené veterinárne podmienky a tak môže dôjsť k vystaveniu chorých zvierat a následnému nakazeniu. Preto určitá karantenizácia vlastných zvierat po absolvovaní výstav je tiež potrebná.
A teraz chovateľské hľadisko
Často zakúpime zviera do chovu až z posledných výstav. Takými sú národné, medzinárodné výstavy a špeciálky, kde je možné kúpiť najkvalitnejšie, ale zároveň aj najdrahšie zvieratá. Potom už nie je čas na karanténu, lebo kohúty si musia zvyknúť na sliepky v kŕdli, aby mali čo najlepšiu oplodnenosť násadových vajec. Pri gunároch, káčeroch či moriakoch je to ešte časovo náročnejšie. Chovatelia nemajú čas a zvyčajne ani chuť karantenizovať takéto zviera mimo ich chovateľského zariadenia (a nieto ešte posedieť pri ňom a sledovať jeho zdravotný stav), najmä keď je vonku zima a tma. Výhovorkou pohodlnejších chovateľov býva: „Načo karanténa, veď som predsa kúpil zdravé zviera na výstave a ani minule sa nič nestalo.“ Pokiaľ je to tak, tak je dobre. Horšie je, ak si naozaj do chovu donesieme chorobu a potom je liečba celého stavu zvierat finančne a časovo náročnejšia, ako liečba jedného až dvoch zvierat v karanténe. Po podaní antibiotík sa nesmú vajíčka a mäso počas ochrannej doby konzumovať. Ešte horšie je, keď dôjde k úhynom. Chovatelia vždy ťažko nesú ak uhynú, alebo pre chorobu musia utratiť zvieratá, od ktorých už právom očakávali „osoh“. K tomu treba niekedy zniesť aj podpichovačné reči ostatných chovateľov, ak zistia, že máme v chove zdravotné problémy.
Ešte skôr mávnu chovatelia rukou nad karanténou svojich zvierat po výstave: „Je to moje vlastné zviera - z môjho chovu, tak čo si môžem doniesť“. Neuvedomujú si, že napr. pri spoločnej preprave cestovali v dodávke s inými zvieratami, kde dýchali ten istý vzduch v uzavretom priestore, so zvýšeným obsahom škodlivých plynov a nedostatku kyslíka, že boli tri až 5 dní na ceste a výstave, v strese zo zmeny prostredia, krmiva, manipulácie, hodnotenia, znervózňovania susednými zvieratami, návštevníkmi a pri nezodpovedných garantoch napr. ešte aj vyčerpaním samcov pokútnym párením samíc králikov. Potom už len zisťujeme prskanie či kýchanie, hnačky, chudnutie a tieto príznaky sa v chove rýchlo šíria. Neskoro je už plakať nad rozliatym mliekom. Ani nadávky nám vtedy tiež nepomôžu! Poznám dosť chovateľov, ktorí svoje zvieratá na väčších výstavách radšej o niečo lacnejšie predajú, ako by ich mali brať z výstavy späť a umiestňovať do karantény. Čo sa týka karantenizácie, chovatelia exotických vtákov (hlavne tých ozaj drahých) sa javia v tomto smere uvedomelejší ako my holubári, hydinári či králikári. Na druhej strane, je to pre nich aj ľahšie a jednoduchšie, už vzhľadom na samotný spôsob chovu ich miláčikov.
Niektorých chovateľov výskyt choroby, najmä ak im opakovane vybije takmer celý stav, úplne odradí od ďalšieho chovu. My starší si pamätáme na pandémiu moru králikov (hemoragická pneumónia) koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, na ktorú uhynulo cez 80 % králikov a prakticky sa skončil chov králikov v masovom meradle. V tomto období som nevpustil (MVDr. Tirpák) k mojim králikom žiadne návštevy, ani ja som nechodil po návštevách iných chovateľov, nekúpil som žiadneho králika. Takto som mal svoj chov králikov prakticky v karanténe (na rozdiel od ostatných chovateľov, ktorí volali iných chovateľov k uhynutým králikom). Neuhynul mi vtedy na „mor“ žiadny králik, hoci neboli vakcinované (vakcína bola k dispozícii až o rok neskôr). Tie isté opatrenia urobil vo svojom chove králikov aj priateľ Ing. Miloš Supuka s rovnakým výsledkom.
Spoluautorovi MVDr. Koreňovi v čase, keď choval poštové holuby v areáli Štátneho veterinárneho ústavu, priletel na holubník poštový holub s označením DV (SRN), ktoré v tom čase mali „vysoký kurz“ ). Vyzeral úplne zdravo, ale podľa stavu operenia bolo vidno, že má za sebou dlhšie „áreštovanie“ v nevyhovujúcich podmienkach. Preto ho hneď izoloval, bakteriologicky a parazitologicky vyšetril. V primokultivácii bola izolovaná Salmonella enteritidis, rezistentná takmer na celú škálu bežne testovaných antibiotík. S takou rezistenciou sa dovtedy vo svojej praxi stretol len pri zárodkoch E. coli, izolovaných od teliat z niektorých veľkochovov. Bacilonosič, nebezpečný nielen pre zvieratá, ale aj samotného chovateľa.
Na základe uvedeného odporúčame vždy dobre zvážiť situáciu; o aké zviera ide, z akých podmienok pochádza, vždy vyhodnotiť riziko pre náš chov a karantenizáciu nikdy nepodceniť. Karanténa je zbytočná, ak kúpime zdravé zvieratá. Pri kúpe nakazeného zvieraťa bez karantenizácie je neskoro „plakať nad rozliatym mliekom“.
MVDr. Jozef Tirpák, MVDr. Jozef Koreň
Prešov
e-mail: tirpak.mvdr@gmail.com
