KOMÁRŇANSKÝ KOTRMELIAK – v Severnej Amerike
Vložené 02.06.2020
Americký štandard komárňanského kotrmeliaka
Z prostredia Amerického klubu chovateľov komárňanského kotrmeliaka (AKTC - American Komorner Tumbler Club) ku mne neustále prenikajú informácie o jeho celosvetovom rozširovaní. Viacerí moji kolegovia z AKTC ma informujú o importoch amerického typu komárňanského kotrmeliaka do vzdialených krajín a kontinentov. Zrejme je len otázkou času, kedy sa začne chovať aj na Starom kontinente.
Mám správy o jeho importoch do Japonska, Číny, Iránu, Bangladéša, Spojených Arabských Emirátov, Kuvajtu, Južnej Afriky, Austrálie a iných krajín. Jeho celosvetovému ťaženiu zaiste napomáha niekoľko závažných skutočností. Je samozrejmé, že nám Európanom je jeho krátkozobá forma podstatne bližšia a krajšia. Mnohí chovatelia komárňanských kotrmeliakov si nevedia ani predstaviť chov amerického typu na svojich holubníkoch. Pripadá im škaredý. Avšak, posudzovanie krásy holubov je subjektívna záležitosť a môže byť vnímaná silne individualisticky. Všetci vieme, že pre niekoho škaredé až nevkusné, môže byť inými chovateľmi vnímané ako krásne a očarujúce. S rešpektom však musíme uznať, že chov amerického typu k. k. naberá celosvetový trend. Avšak, určite sa nestane dominantne chovaným typom v krajinách jeho tradičného chovu - na Slovensku a v Česku, Maďarsku, Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Rumunsku, Bulharsku, Srbsku, Chorvátsku, Bosne a Hercegovine.
Pri diskusiách o tejto problematike mi bola viackrát položená otázka jeho vzniku, v zmysle vzniku tak rozdielnych typov toho istého plemena. Teda, ako je to možné, že existujú tak rozdielne vonkajšie fenotypické znaky (exteriér) u jedného plemena? Našťastie, na uvedenú otázku poznám odpoveď. Táto odpoveď korešponduje s jeho rozličným vývojom na Starom kontinente a v Severnej Amerike. Táto problematika je dokonale rozobraná v mojej monografii Komárňanský kotrmeliak, ktorá je už bežne dostupná v knižnej distribučnej sieti a v internetových kníhkupectvách (Martinus, Panta Rhei, Artforum, Vydavatel a pod).
Ako je všeobecne známe, komárňanský kotrmeliak sa v strednej Európe vyvíjal zo svojho tzv. spoločného predka, ktorým bol maďarský bielohlavý letún, v prostredí stredného toku Dunaja, hlavne však v meste Komárno a jeho okolí. Treba poznamenať, že prirodzeným centrom jeho chovu bolo Komárno, najvýznamnejší prístav a pevnosť na strednom toku Dunaja a centrum obchodu s obilím pre rozsiahle oblasti Uhorska. Zo spoločného predka komárňanského kotrmeliaka sa v rôznych regiónoch vyvinuli jeho rozličné formy, ktoré dali základy pre dnešné novodobé plemená. Choval sa zásadne v sedlatej kresbe a predpokladáme, že jeho šľachtenie v rôznych mestách Uhorska podmienilo vznik mnohých plemien letúnov v sedlatej kresbe. Šľachtením jeho letových a akrobatických vlastností lokálnymi chovateľmi vznikol košický, székesfehérvársky, sisacký, satmársky a temešvársky letún, respektíve kotrmeliak. Šľachtením do plemien s kratšími zobákmi vznikol ceglédsky a solnocký a konečne šľachtením kresbovo náročných holubov vznikli plemená monorský a kiškunfélegyházsky letún. A konečne krížením s krátkozobými plemenami soviek a iných krátkozobých letúnov vznikol komárňanský kotrmeliak.
č. 2 č. 3 č. 4
Avšak, premena zo sedlatého a dlhozobého predka komárňanských kotrmeliakov s priemernými znakmi na jeho hlave, mala dlhodobý charakter a predstavovala veľmi náročnú cestu. Čo sa teda stalo v chovoch pôvodného „maďarského bielohlavého letúna“, s priemernými fenotypickými znakmi, že sa z neho stal európsky krátkozobý typ a americký stredozobý typ?
V monografii Komárňanský kotrmeliak (Straka, M., S-Graf, Bratislava 2017) prezentujem a dokazujem, že prvé diferenciačné znaky v chovoch spoločného predka (maďarského bielohlavého letúna) vznikli v jeho chovoch v Komárne a jeho okolí. Prvá kresba sedlatého holuba s chochlíkom a názvom komárňanský kotrmeliak pochádza z roku 1897 od Rigerta Viktora a je umiestnená v Pôdohospodárskom múzeu v Budapešti. Podľa Barányiho, ktorý čerpal z dobovej holubárskej literatúry, na ktorú sa odvolávam v citovanej monografii, prvé diferenciačné znaky v chovoch „maďarského bielohlavého letúna“ boli po prvý raz zachytené na výstave v Székesfehérvári (Stoličnom Belehrade) v novembri v roku 1926. Na tejto výstave boli separátne vystavené plemená székesfehérvárskych a komárňanských kotrmeliakov. I na iných výstavách sa začali v 20. rokoch minulého storočia už vystavovať diferencované plemená komárňanských kotrmeliakov a székesfehérvárskych kotrmeliakov. Prvé odlišovacie znaky vo fenotype „maďarských bielohlavých kotrmeliakov“ vznikli prikrížením parochniakov do ich chovov v Komárne a jeho okolí. Chovy parochniakov (holub Jacobinus) sa v Uhorsku etablovali už približne od roku 1900. Maďarskí autori Lipócki a Dr. Teremi tieto fakty uvádzajú vo svojich príspevkoch, pričom je zmieňované, že vtedajšie chovy holubov, hlavne u lodníkov a gazdov v Komárne, mali 200 až 300 jedincov. Tieto kríženia s parochniakmi prebehli hlavne v rozmedzí rokov 1900 až 1930 a ich cieľom bolo dosiahnutie plného, polkruhového chochlíka s bohatými ružicami v dolnej časti krku ako aj získanie plnšej postavy s vypuklejším hrudníkom.
A práve tieto novšie znaky začali odlišovať samostatné plemeno komárňanských kotrmeliakov chovaných pre typ a krásu a székesféhervárskych a košických kotrmeliakov šľachtených a chovaných pre letové a akrobatické vlastnosti. Chov a šľachtenie týchto plemien sa však uberalo rôznymi smermi. V rozmedzí rokov 1930 až 1950 až 1960 boli do chovov komárňanských kotrmeliakov, hlavne v mestách Győr, Komárno a Vác prikrížené krátkozobé plemená soviek a krátkozobých letúnov. Tieto kríženia dali vznik dnešnej podobe krátkozobých komárňanských kotrmeliakov v Európe. Za krátkozobý typ hlavy a kolmé, zvislé čelo, súčasné komárňanské kotrmeliaky ďakujú predovšetkým kríženiam s orientálnymi sovkami. Menej zošľachťovacích krížení je opísaných so sovkami turbitmi a africkými sovkami. Kríženia s orientálnymi sovkami sú interesantné tým, že genetický základ chochlíka (autozómovo recesívna alela EphB2) zostal zachovaný v genotype i fenotype. Medzi parentálnou generáciou a F1 krížencami sa chochlík odlišoval aditivnými modifikujúcimi faktormi, ktoré mu dodávajú definitívny morfologický tvar. Ďalšou selekciou boli v nasledujúcich desaťročiach vyselektované nežiaduce holuby s vypuklým čelom či papagájovými zobákmi. Tvar a sklon (uhol) čela so zobákom sa chovateľským konsenzom, v oboch pôvodných štátoch chovu komárňanských kotrmeliakov, ustálil v teoretickej a praktickej rovine na kolmom (zvislom) čele a líniou zobáka pokračujúcou v línii čela. Zobák má byť široko nasadený a krátky. Hlavy komárňanských kotrmeliakov boli a ešte stále sú experimentálne vylepšované kríženiami s niektorými plemenami krátkozobých letúnov. Preferované sú hlavne kríženia s pražskými krátkozobými letúnmi. Týmito kríženiami sa síce „pokazí“ správne nasadenie zobáka a dočasne „zmizne“ i autozómovo recesívne dedične prenášaný chochlík, avšak výrazne sa podporí celkovo žiadaný krátkozobý typ hlavy a výrazne červená obočnica. Tieto kríženia sú jednorazové a ich potomstvo sa postupne spätným krížením vkrvňuje do šľachtiteľských línii komárňanských kotrmeliakov. Kríženca tretej generácie komárňanských kotrmeliakov a pražských krátkozobých letúnov môžeme vidieť na priloženej fotografii.
č. 5
Základom a pokračovaním takýchto krížení medzi plemenami je neúprosná následná selekcia s vylučovaním nežiaducich morfologických znakov hlavy i celého tela. Týmito šľachtiteľskými zásahmi a postupmi sme si vlastne opísali vznik európskeho typu komárňanského kotrmeliaka. Hlavné šľachtiteľské zásahy v tomto smere prebehli v rokoch 1930 až 1950 v maďarskom meste Győr. Na slovenskej chovateľskej scéne prebehla skôr vyraďovacia selekcia v zmysle odstránenia guľatých hláv a podsadených (papagájových) zobákov.
A tak sa dostávame k jadru riešenia nastoleného problému, teda k riešeniu našej otázky diametrálne odlišného typu holuba (hlavy) pri tzv. európskom a americkom type komárňanských kotrmeliakov. V tejto časti môjho príspevku konštatujem, že na jeho odlišný typ mala najväčší vplyv skutočnosť, že hlavné exporty komárňanských kotrmeliakov do USA (Severnej Ameriky) prebehli v rozmedzí 20. až 30. rokoch 20. storočia, teda ešte pred kríženiami s krátkozobými plemenami holubov. V Severnej Amerike sa teda nešľachtila jeho krátkozobá forma, ale v ďalšom šľachtení sa zvýrazňovala kratšia postava, vzpriamený postoj, vypuklá hruď, bohatý kruhovitý chochlík a výrazné postranné ružice na krku.
Písomné dôkazové materiály o týchto importoch do USA v období pred kríženiami so sovkami môžeme čerpať hlavne z dvoch dôveryhodných zdrojov. Charlie Brown píše v najznámejšom anglicky písanom holubárskom periodiku Purebred Pigeon v jeho májovom čísle z roku 2009, že tieto importy do USA prebehli hlavne v rokoch 1926 - 1928, teda v období, keď ešte neboli do chovov komárňanských kotrmeliakov vkrížené krátkozobé plemená. Wikipédia uvádza, že komárňanské kotrmeliaky boli dovezené do USA koncom 20. rokov minulého storočia prostredníctvom chovateľov John Astalos a Peter Modola. Jeho severoamerický typ nebol šľachtený do krátkozobej formy či podoby, ale hlavne kríženiami s plemenom staroholandský kapucín vznikla jeho stredozobá forma s výrazným lomom medzi líniou zobáka a líniou čela. Výrazne dlhší a tenší zobák umožňuje komárňanským kotrmeliakom amerického typu odchov mláďat vlastnými rodičmi, čo vo veľkej miere zvyšuje atraktivitu a celosvetovú obľúbenosť ich chovu.
Ako už bolo spomenuté na začiatku tohto príspevku, koncom roku 2017 uzrel svetlo sveta i úplne nový Štandard komárňanských kotrmeliakov pre chovateľov organizovaných v CKTC. V tomto štandarde sú kresbové a farebné rázy rozdelené do troch základných skupín: sedlaté, bielokrídle a plnofarebné s poznámkou, že pri bielokrídlej kresbe chýba farebné sedlo. O rozdelení bodov pre jednotlivé pozície sa uvádza dokonalé usmernenie s množstvom odporúčaní a výpočtom chýb. Avšak, výrazný rozdiel predstavuje prezentácia jednotlivých farebných rázov, nakoľko sa pri nich uvádzajú i genetické charakteristiky. Tieto verbálne vyjadrenia ich genetickej podstaty pomerne podrobne charakterizujú jednotlivé farby. Čiže, slovne je vyjadrený napríklad typ dedičnosti, druh melanínu (červený, žltý, čierny, dun, hnedý, khaki, popolavo červený, mahagón - bronzový, jahodový, levanduľový) , intenzita príslušného melanínu (intenzívny - riedený) či prítomnosť faktorov zonálneho sfarbenia či faktora rozprestrenosti. Z pohľadu správneho určenia farieb je takáto definícia veľmi potrebná a užitočná, lebo len jej používaním je možná presná fenotypická definícia farieb.
Na margo takto napísaného štandardu plemena musím spomenúť fakt, že genetika sfarbenia peria a očí je medzi americkými či kanadskými holubármi „národný šport“, ktorému sa venujú i Univerzity a rôzne vedecké inštitúcie, ako aj mnohé internetové stránky. Samostatná kapitola o genetike holubov (komárňanských kotrmeliakov) je v ucelenej forme uvedená i v mojej monografii o komárňanskom kotrmeliakovi. Tieto informácie o genetike holubov sú v takejto celistvej forme uvedené v slovenskej odbornej literatúre po prvý raz a ich význam je podčiarknutý faktom, že ich recenzentom bol RNDr. Milan Tyller, jediný vyštudovaný a profesionálny genetik pracujúci v tejto oblasti.
Dr. Michal Straka
Text k fotkám:
1. Komárňanský kotrmeliak sedlatý žltý amerického typu. - Titulná fotka.
2. Predstava ideálu komárňanského kotrmeliaka sedlatého amerického typu.
3. Ideál plnofarebného KK amerického typu.
4. Hore ideálny tvar hlavy a chochlíka - pohľad zhora. Dole pohľad spredu na ideálny tvar hlavy a chochlíka.
5. Tretia generácia kríženia komárňanského kotrmeliaka s pražským krátkozobým letúnom. Treba si všimnúť vypuklé a široké čelo, veľmi široko nasadený zobák a krátku hlavy. Holub je vhodný na ďalšie šľachtenie, ale nemá ešte požadovaný štandard na vystavovanie.
6. Komárňanský kotrmeliak sedlatý červený amerického typu.
7. Samičky komárňanských kotrmeliakov amerického typu. Všetky tri fotografie komárňanských kotrmeliakov sú z chovu pána Quida Madrusiana.
Foto J. Šindelář
