KORYTNAČKA ZELENKASTÁ
Vložené 11.03.2020
Korytnačky zelenkasté (Testudo hermanni, Gmelin 1789) sú studenokrvné živočíchy pochádzajúce z južnej Európy. Vo voľnej prírode sa vyskytujú dva poddruhy týchto fascinujúcich zvierat. V minulosti si ich ľudia bežne nosili ako suvenír počas ciest po balkánskom polostrove. Možno aj z tohto dôvodu sú v dnešnej dobe pomerne často chovaným druhom korytnačiek. Isté je však to, že práve z tohto dôvodu sú dnes zákonom chránené.
Korytnačky zelenkasté sú zákonom chránené živočíchy. V rámci dohovoru CITES sú zaradené do prílohy CITES II a v rámci Nariadenia EÚ sú zaradené do kategórie A. Preto pre chov tohto druhu korytnačky je potrebný okrem dokladu o nadobudnutí od predchádzajúceho majiteľa (napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva a pod.) aj preukaz o pôvode exemplára (POP) a žltý CITES (pozn. Povolenie výnimky zo zákazu komerčných činností). Nadobudnuté zvieratá chovateľ následne eviduje na druhovej karte chráneného živočícha a každý jedinec musí byť nezameniteľne označený.
Korytnačka zelenkastá východná Testudo hermanni boettgeri vo voľnej prírode (Kirchner, Vlčková).
Charakteristika korytnačky zelenkastej
Korytnačky zelenkasté (Testudo hermanni) sú krásne korytnačky s farebným odtieňom od zelenej až k žltohnedým odtieňom. Často si ich ľudia môžu pomýliť s veľmi podobnými korytnačkami žltohnedými (Testudo graeca). Od tohto druhu sa odlišujú rozdeleným nadchvostovým štítkom a obzvlášť u samcov veľkým rohovinovým tŕňom na konci chvosta. Hlavným rozlišovacím druhovým znakom však sú ostrohy na stehnách, ktoré majú korytnačky žltohnedé (Testudo graeca). Je to vysoko klenutá, okrúhla korytnačka. U starších jedincov sa karapax (vrchná časť panciera) vzadu mierne rozširuje. Sú to dlhoveké zvieratá, niektoré literárne zdroje udávajú, že sa dožívajú vyše 100 rokov. Priemerná dĺžka života je však od 50 do 70 rokov.
Korytnačka zelenkastá vytvára dva poddruhy – východný a západný. Východný poddruh – Testudo hermanni boettgeri sa vyskytuje v európskej časti Turecka, na celom území Bulharska, Grécka, Macedónska a Albánska, na juhozápade Rumunska. V pobrežných oblastiach jadranského mora v Bosne a Hercegovine a v Chorvátsku. Tento poddruh je väčší, dorastá do 26 cm, rekordný údaj 35,7 cm. Západný poddruh – Testudo hermanni hermanni sa vo voľnej prírode vyskytuje na území celého Talianska, na Sicílii, Sardínii, Korzike a Baleároch. Na juhu Francúzska a na severovýchode Španielska sú menšie lokality ich výskytu. Je to menší poddruh, obvykle do 23 cm. Samce sú o tretinu menšie ako samice, majú väčší chvost a plastrón (spodná časť panciera) majú mierne preliačený do vnútra. Samice majú zvyčajne hmotnosť od 1 do 2 kg. Vo voľnej prírode obýva suché, kamenisté prostredie zarastené rôznymi kríkmi a krovinami, tzv. macchie - večne zelené kríky v stredomorskej oblasti. Skalnaté oblasti, háje a ovocné sady.
Korytnačka zelenkastá Testudo hermanni.
Chov korytnačiek zelenkastých - Pri chove korytnačiek zelenkastých máme na výber dva rôzne spôsoby chovu.
1. TERÁRIUM – chov v teráriu je najrozšírenejší spôsob. Veľkosť terária musíme prispôsobiť potrebám zvieraťa. Pre pár korytnačiek zelenkastých by mala byť veľkosť minimálne o rozmere 100 x 50 x 40 cm. Pri chove v teráriu si treba dávať pozor na problémy so slabším vetraním a vysokou relatívnou vlhkosťou. Takýto nevhodný typ terária spôsobuje dýchacie problémy. Svetelný režim by mal byť v priebehu roka od 10 do 14 hodín. Teplota v teráriu by mala byť v rozpätí od 20 do 35 ºC. V niektorých prípadoch pri veľkých chovných nádržiach môže byť lokálna teplota do 40 ºC. Treba brať ohľad na teplotný gradient a možnosť ochladenia zvieraťa. Prehriatie môže spôsobiť vážne poškodenie zdravia zvieraťa. Samozrejmosťou pri chove korytnačiek v teráriu musí byť okrem tepelného zdroja aj zdroj UV-B, ktorý korytnačky potrebujú pre zdravý rast a vývoj. Súčasťou vybavenia terária musí byť miska na vodu, vhodný substrát (piesok, štrkopiesok, hrabanka a pod.) a nádoba využívaná na úkryt.
2. EXTERNÝ CHOV – je najprirodzenejší spôsob chovu korytnačiek, energeticky nenáročný. Vyžaduje si však dostatočné znalosti v oblasti chovu a prirodzených podmienok. Základom pri externom spôsobe chovu je správny výber miesta. Ideálne je dostatočne slnečné miesto s orientáciou na juh. Takýto výbeh zabezpečí korytnačkám dostatok tepla a svetla. Ďalšia potrebná informácia pri výstavbe výbehu - korytnačky zelenkasté vedia dobre hrabať, takže ohrada musí byť okrem dostatočnej výšky proti úteku a prípadným predátorom, zapustená aj do hĺbky, proti podhrabaniu. Ako ohradu môžeme použiť drevo, príp. betónové tvárnice. Vonkajší výbeh musíme vybaviť buď drevenou búdkou, ideálne natretou tmavou farbou, ktorá dobre akumuluje teplo, vystlanou buď senom, slamou, príp. lesnou hrabankou (opadané lístie), prípadne menšími skleníkmi, ktoré korytnačky využijú hlavne počas chladnejších dní. Tak ako je dôležité slnko a teplo, je v externom výbehu potrebný aj chládok a tieň. Pokiaľ by sme zdroj pitnej vody chceli murovať, dopredu musíme myslieť nato, že je potrebné ho umiestniť do tienistej časti výbehu. Ako kŕmnu základňu je ideálne vysiať do výbehu okrem ďatelinotrávnej miešanky aj rôzne lúčne byliny (púpava, skorocel a pod.) ako prirodzený zdroj potravy, korytnačky si totiž rady pochutnávajú na bylinkách.
Reprodukcia a hibernácia európskych korytnačiek spolu veľmi úzko súvisia a preto by som sa týmto témam rád venoval v nasledujúcom článku v niektorom z ďalších vydaní.
Text Róbert Kirchner
Foto Róbert Kirchner, Soňa Vlčková
kirchnerrobert@yahoo.com
