LEGENDA MENOM MORKA DIVÁ
Vložené 28.06.2020
Morka divá bronzová je najväčší kurovitý vták. Je to typický pastevný vták, dobre sa pohybujúci po zemi. Uprednostňuje teplejšie a suchšie miesta. Vyznačuje sa výrazným pohlavným dimorfizmom. Má zavalité telo, je ťažká a preto slabo lieta.
Zdomácnenie morky divej
O zdomácnenie morky divej bronzovej sa zaslúžili stredoamerickí Indiáni, najmä Aztékovia. V ríši Aztékov sa počas roku konali rôzne náboženské festivaly, v ktorých hrala morka (v ich starodávnom jazyku „huexolotlin“) významnú úlohu. Škrupiny vajec moriek boli počas náboženských rituálov rozhadzované po uliciach miest ako prísľub bohov hojnej potravy v ďalšom období. Morka bola dokonca jedným zo symbolov boha Tezcatlipocu, ktorý zaujímal v polyteickom aztéckom náboženstve jedno z vrcholných miest. Je tiež dokázané, že domorodí Indiáni využívali perie moriek na zhotovenie náhrdelníkov, ozdôb hlavy a šípov.
Kedy došlo k zdomácneniu divej morky však nie je celkom jasné. Väčšinou sa uvádza obdobie okolo začiatku nášho letopočtu. Isté je len to, že v období, keď španielski dobyvatelia vstúpili na pôdu dnešného Mexika, našli v tejto krajine niekoľkotisícové kŕdle domácich moriek. Aztécky vládca Montezuma choval zdomácnené morky spolu s inými exotickými zvieratami v parku, na spôsob súčasnej zoologickej záhrady.
Kedy sa po prvýkrát ocitla morka na európskom kontinente? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Podľa dobových správ priviezol portugalský moreplavec John Cabot v službách anglického kráľa Henricha VII. dva moriaky do Anglicka v roku 1496. Španieli doviezli niekoľko moriek do Európy v roku 1498. Morka sa potom pod názvom „indická kura“ začala rozširovať po celej Európe. Zmienka o ich chove pochádza z Nemecka v roku 1530 a z Anglicka v roku 1541. Opekané morky sa stali hitom na svadobnej hostine francúzskeho kráľa Karola XI. a jeho manželky Alžbety Rakúskej 27. júna 1570. Na svadobčanov zapôsobili kvalitou svojho mäsa do takej miery, že sa stali populárnym jedlom na hostinách usporiadaných francúzskou šľachtou. Za panovania anglického kráľa Jakuba I. (1566 -1625) sa morka stala bežným sviatočným pokrmom aj v anglicky hovoriacich krajinách.
Rozšírenie morky divej bronzovej
Divé morky sa na severoamerickom kontinente vyskytovali v niekoľkých geografických poddruhoch. Na rozľahlom území, od východného severoamerického štátu Maine po Južnú Dakotu a Mexiko, sa preháňali niekoľkotisícové kŕdle týchto vtákov. Avšak s príchodom Európanov sa ich počet začal drasticky znižovať. Pohľad na morku sa v ich očiach zjednodušil len na zdroj ľahko uloviteľnej potravy. Čím viac sa dostávali európski osadníci ďalej na západ, trhy v mestách na východnom pobreží boli vo veľkom zásobované žiadanými morkami. Výsledkom bolo neustále sa zmenšovanie územia výskytu morky. Tento jav trval až do začiatku minulého storočia.
Doslova pohromu pre morky predstavovala výstavba železníc. V minulosti bežná zver sa začala vyskytovať už iba vo vyššie položených a ťažšie prístupných miestach. Práve z tohto pozostatku populácie sa začala postupná reintrodukcia divých moriek aj do oblastí, kde sa už divá morka nevyskytovala. Tento návrat morky do pôvodných oblastí sa stretol aj s veľkou podporou amerického obyvateľstva. V súčasnosti obýva rozsiahlu oblasť severnej Ameriky a žije tiež v Mexiku. Jej rozšírenie však nie je celistvé.
Vzhľadom na široký geografická areál rozšírenia morky divej na severoamerickom kontinente rozoznávame jej päť poddruhov: východnú, floridskú, Rio Grande, Merriamovu a Gouldovu (mexickú) morku.
Foto č. 2
Východnú divú morku (Meleagris gallopavo silvestris)po prvýkrát opísal L. J. P. Vieillot ako „lesnú“ morku v roku 1817. Jej rozšírenie sa tiahne od Nového Anglicka, južnú Kanadu a severnú Floridu cez Texas a Missouri až do Iowy a Minnesoty. Dokonca bola úspešne vysadená aj na územia štátov, kde sa v minulosti nevyskytovala (Kalifornia, Oregon, Washington).
Floridskú divú morku (Meleagris gallopavo osceola)nájdeme len na Floridskom polostrove. Nazýva sa aj morka osceolská. Takto ju nazval W. E. D. Scott v roku 1890 na počesť Osceolu, vodcu indiánskeho kmeňa Saminolov, ktorý v prvej polovici
19. storočia viedol boj svojho kmeňa za nezávislosť.
Divá morka Rio Grande (Meleagris gallopavo intermedia)obýva územie južnej Veľkej planiny, západného Texasu a severovýchodného Mexika. Tento poddruh bol po prvýkrát opísaný v roku 1879 George B. Sennettom, podľa ktorého táto morka tvorí akýsi medzistupeň medzi populáciami moriek obývajúcich východnú a západnú polovicu územia USA.
Merriamova divá morka (Meleagris gallopavo merriami)obľubuje hlavne borovicové lesy západných a hornatých oblastí USA. Pomenoval ju dr. E. W. Nelson v roku 1900 na počesť C. Hart Merriama, prvého prezidenta U. S. Biological Survey. V rámci svojho historického územia (Arizona, Nové Mexiko, Colorado) bola táto morka relatívne izolovaná od iných poddruhov. Odtiaľto sa dostala aj ďalej na západ od Rocky Mountains až po pohoria Nebrasky, Washingtonu Kalifornie a Oregonu.
Gouldova morka alebo aj mexická divá morka (Meleagris gallopavo mexicana)bola po prvýkrát opísaná J. Gouldom v roku 1856 počas jeho ciest po Mexiku. Podobne ako Merriamova morka aj Gouldova morka je zvieraťom hôr. Spomedzi všetkých poddruhov je najväčšia. Centrom jej výskytu v Mexiku je pohorie Sierra Madre Occidental. Populácie tejto morky nájdeme aj v mexických štátoch Chihuahua, Sonora, Sinaloa, Durango, Zacatecas, Nayarit, Jalisco a Coahuila. V USA nájdeme Gouldovu morku v horách Nového Mexika a Arizony.
Ako dostala morka svoje meno?
V odbornej verejnosti panuje veľa dohadov ohľadom názvu moriek. A. W. Schorger
vo svojej knižke The Wild Turkey, Its History and Domestication (Divá morka, Dejiny a domestikácia) doslova uvádza, že „pomenovanie moriek išlo mučeníckou cestou“. Vedecký názov morky divej Meleagris gallopavo akoby chcel povedať, že morka je perlička vzniknutá krížením kury (gallus) a páva (pavo). Slovo Meleagris pochádza z gréčtiny. V starovekom Grécku sa tradovalo, že perličky sú premenené sestry kráľa Meleagra, ktorého smrť oplakávali a ich slzy sa premenili na perly v perí týchto vtákov. Podľa niektorých názorov Krištof Kolumbus nazval morku „tuka“, čo v tamilskom jazyku znamená páv. Ďalšie správy hovoria, že španielsky lekár Luis de Torres, ktorý sprevádzal Kolumba na jeho cestách, nazval morku „tukki“, čo znamená v hebrejskom jazyku “veľký vták“. Niektoré indiánske kmene nazývali morku „firkee“. Je to však len jedno zo stovky názvov, ktoré dali rôzne indiánske kmene tomuto vtákovi.
Názov moriek vo väčšine cudzích jazykov nadväzuje na názov, ktorý dostala Amerika pri svojom objavení – Západná India. V španielčine sa morka nazýva „pavon de las Indias“. Anglickí obchodníci pomenovali územie východného Stredomoria názvom Levant a tamojších obchodníkov tureckými obchodníkmi, pretože územie Levantu bolo v 16. storočí pod tureckou nadvládou. Keďže väčšina exotických vtákov sa v stredoveku dostávala z Orientu do Európy cez Blízky východ, Angličania z tohto dôvodu nazývali morku „tureckou hydinou“. Wiliam Strickland v roku 1550 uviedol názov morky ako „turecký vták“ a od tohto času sa v anglicky hovoriacich krajinách hovorí morkám „turkey“.
Morka – symbol Dňa vďakyvzdania
Ďalším významným rokom v dejinách moriek sa stal rok 1620. Z anglického prístavu Plymouth vyplávala 6. septembra 1620 loď Mayflower a zamierila do severnej Ameriky. Na palube lode bolo vyše stovky puritánov, stúpencov nového protestantského náboženského prúdu. Pôvodným cieľom „pútnikov“ (ako sa sami vysťahovalci nazvali) bola južná Virgínia. Po búrlivej plavbe 21. decembra 1620 zakotvila loď pri amerických brehoch v dnešnom štáte Massachusetts a pútnici založili kolóniu, ktorú ich kapitán John Smith pomenoval Plymouth. Osadníci museli v priebehu zimných mesiacov zviesť tvrdý boj o záchranu holého života. Takmer polovica kolonistov zomrela a jari by sa nedožil ani zvyšok, keby pútnikom neposkytli pomoc domorodí Indiáni. Indiáni naučili pútnikov, ako v divočine prežiť. Aj vďaka pomoci Indiánov mali európski osadníci na jeseň bohatú žatvu, ktorá ich mala v ďalšom roku uchrániť pred hladom a nemociam z podvýživy. Z vďačnosti sa rozhodli žatvu osláviť trojdennými dožinkami, ktoré pripomínali žatevné hody, aké mávali v Anglicku. Na tieto oslavy pozvali aj indiánskych priateľov. Morka sa stala symbolom týchto osláv.
Tradícia dňa vďakyvzdania sa aj potom udržiavala, hoci nemala charakter národného sviatku. Až prvý prezident Spojených štátov amerických George Washington v roku 1789 vyhlásil posledný novembrový deň za Národný deň vďakyvzdania. Zmenu priniesol rok 1863, keď Abraham Lincoln vyhlásil za Deň vďakyvzdania posledný novembrový štvrtok. Od roku 1941 sa tento sviatok v USA oslavuje vo štvrtý novembrový štvrtok.
Ing. Cyril Hrnčár, PhD.
Bc. Kristián Chodúr
SPU Nitra
Texty k obrázkom:
1. Domáca morka bronzová hnedolemovaná, moriak. - Titulná fotka.
2. Na pastve.
Foto Dušan Barlík
