Hrabavá a vodná hydina | Minorky
Minorky

                                                                                           Vložené 22.01.2020
Na niekoho pôsobia minorky „hranato“ na iného elegantne. Každého ale zaujmú veľkými bielymi ušnicami a sýto červenou  tvárou. Táto kombinácia vytvára zaujímavý kontrast najmä pri čiernom farebnom ráze. Minorky sú zaujímavé tiež znáškou veľkých bielych vajec. Zaraďujú sa medzi stredomorské plemená ľahkého typu.

Pochádzajú zo španielskeho ostrova Menorca v Stredozemnom mori. Vznikali výberom z pôvodných kúr, podobne ako španielky, ktoré majú biele tváre. Staré typy minoriek boli na nižších nohách, trup mali kratší – skôr  trojuholníkový  s výrazne spusteným bruchom a chvost  v uhle aj viac ako 45 °.

Okolo roku 1835 sa minorky dostali do Anglicka, kde boli zošľachtené. Angličania urobili  z pôvodných čiernych  dedinských kúr  veľké elegantné kury  na vyšších nohách, s výrazným hrebeňom, lalokmi a ušnicami. Prikrížené boli  okrem iných langšanky a australorpky.
 Hlava sliepky čiernej minorky s ideálne klopeným
 hrebeňom – klopí sa od druhého zuba a nezakrýva
 oko - a hladkými ušnicami, hrubšej štruktúry.
 Sliepka má svetlejšie oči. 


Od 70. rokov  19. storočia sa minorky šírili  po Európe a dostali sa i k nám. J. Novák v spravodajcovi Naše drůbež  z roku 1937 píše: „Minorky čierne s listovým hrebeňom sú u nás značne rozšírené. S ružicovým hrebeňom a biele sa chovajú zriedka. V niektorých  krajoch nájdeme hodne ich krížencov.  Nimi bola zlepšená váha vajec našich dedinských sliepok.“  Vtedy sa uvádzala priemerná znáška 160 vajec o hmotností  až 80 g. Na jatočné účely sa minorky nepovažovali za veľmi vhodné práve kvôli čiernemu opereniu, nahradili  ich iné plemená. Preto sa stali len záležitosťou  drobnochovov. 

Minorky poslúžili aj pri prešľachťovaní iných moderných plemien, medzi ktoré patria napr. langšanky, orpingtonky, australorpky, andalúzanky, vlašky, rýnske kury, saské kury, čierne  hamburčanky. Ľahkým plemenám minorka  zvýšila hmotnosť a telesný rámec, ale i hmotnosť vajec. Zdrobnené  minorky pochádzajú z Nemecka, v rámci EE sa uvádza aj Veľká Británia.

Plemenné znaky
Minorky sú síce kury ľahkého typu, ale veľkého telesného rámca. Patria spomedzi ľahkých plemien medzi najväčšie. Hmotnosť staršieho kohúta môže byť až 3,7 kg. Trup je dlhší, vyššie  nesený, vyšší je i postoj. Dlhý zovretý chvost  nesú minorky nízko. Koža je biela a rovnako aj chodidlá sú biele, zobák a beháky sú sfarbené rôzne,  podľa  farebných rázov.
Dominantou minoriek je veľká široká hlava zdobená veľkým listovým hrebeňom hrubšej štruktúry. Vpredu  je hrebeň nasadený nad koreň zobáka, zástavica sleduje tylo, ale neprilieha k nemu. Požaduje sa 4 – 6 široko rezaných zubov. Sliepky majú mať hrebeň klopený tak, aby nebránil výhľadu. Minorky sa chovajú aj s ružicovým hrebeňom.  Tvár je červená, hladká a neoperená,  pri mládkach býva často tmavšie pigmentovaná. Dôležitým znakom minoriek sú veľké, hladké, oválne ušnice (tvaru mandle) bielej farby s emailovým leskom. Aj laloky sú pomerne veľké a podlhovasté. Pre minorky je charakteristické  tvrdšie, dobre priliehajúce operenie. 
                                                                                                         
 Hlava kohúta čiernej minorky s miernymi zábelmi v  
 zhrubnutej tvári, s veľkými, ale  zvráskavenými                                                                                                                                       a poškodenými ušnicami. Zástavica viac prilieha,

 zubatá. Ideálna je tmavohnedá farba očí.                
                                                                                                     

Najčastejšie chyby exteriéru
Problém, na ktorý sa chovatelia často sťažujú je pri kohútoch naklonenie  zástavice nabok, prípadne  zvlnenie  hrebeňa. Vyskytujú sa tiež dvojzuby a rozštiepené či zubaté zástavice. Častou chybou kohútov  sú kornútkové  laloky. Hrebeň sliepok dosť často zakrýva oko, ďalšou chybou  je jeho esovité zakrivenie alebo rôzne zvlnenia.  Nepekne  vyzerá tiež nepravidelné rezanie zubov a neucelené zástavice.

Tiež ušnice nemávajú  ideálny tvar. Nepekne vyzerajú rôzne zriasené, zahrotené, polkruhové alebo červeno ohraničené. Ušnice bývajú pomerne často poškodené.  Ak sa kohúty pobijú a sú  poranené, po zahojení na nich zostávajú hnedé škvrny a rôzne zvrásnenia.

Pomerne časté sú zábely na tvári, vyskytujú sa predovšetkým  na starších kohútoch. J. Kafka v svojom článku o minorkách v Chovatelském magazínu uvádza: „Stupeň prebielenia  ide ruka v ruke s tmavou pigmentáciou  behákov a tváre. Pri mladých zvieratách  čím sú beháky tmavšie, tým je tmavšia aj tvár a čierno  pigmentované sú aj  ušnice. Platí to najmä pre sliepky. Naopak, svetlo bridlicové beháky vedú síce k svetločervenej tvári a svietivo bielym ušniciam, ale tiež, neskôr,  k nežiaducemu prebieleniu
na tvári.“

Pokiaľ ide o trup, občas sa vyskytnú zvieratá s kratším chrbtom a trupom, menej klenutými prsiami a menej vyvinutým bruchom. Problém niektorých zvierat sú vysoko nesené alebo  rozovreté chvosty,  krátke beháky.
                                                                                                                     

Farebné rázy

U nás sa najčastejšie  chovajú čierne, zaujímavý je tu kontrast červenej a bielej farby na hlave a čiernej farby peria. Operenie  je sýto čierne so zeleným leskom, oči tmavohnedé až čierne, čierny je aj zobák a beháky, pazúry farby rohoviny. Staršie  zvieratá mávajú beháky bridlicovo sivé. Chybou sú zábely, najčastejšie aj  v letkách a chvoste. Pri niektorých jedincoch som sa stretla s prebielenou  podsadou, čo je pri plemenách s bielou kožou  vylučujúca chyba.  

U nás sa chovajú aj minorky modré s lemovaním, aj ony majú oči tmavohnedé až čierne, zobák tmavo rohovinový, beháky čierne až bridlicové. Vzorník uvádza aj biele a pásikované  minorky s oranžovočervenými  až červenými očami a mäsovo sfarbenými behákmi. Pri pásikovaných môžu byť na zobáku  aj behákoch tmavšie škvrny.

      
  Zaujímavé sú aj minorky modré.                                       

Chov  a úžitkovosť

Minorky sú temperamentné a pohyblivé, zhánlivé  kury vhodné do veľkých výbehov, nie sú určené pre intenzívne chovy. Uvádza sa ale, že sa dajú úspešne chovať aj vo voliérach.

Mládky rady nocujú na stromoch, keď však začnú znášať, oťažejú a zostanú pohodlné. I tak, ak zbadajú,  že za plotom je niečo čo nemajú, často preletujú. Behom či letom reagujú aj na nebezpečenstvo.

Kurčatá sa ľahko odchovávajú a dobre rastú, rýchle operujú, ale pohlavne  dospievajú neskôr  ako napríklad vlašky.

Kohúty je potrebné oddeliť od sliepok a do ich kŕdľa nezasahovať. Pridanie alebo odobranie jedinca naruší hierarchiu (spoločenský rebríček) v kŕdli a vyvolá ruvačky.

Minorky sú najmä vďaka svojim  „ozdobám hlavy“ citlivé na vlhko a chlad. Ideálne je chovať ich podobne ako vlašky v dobre zateplenom a vetrateľnom  kurníku a počas mrazov ich vôbec nepúšťať von. Pôsobením mrazu im vznikajú omrzliny najmä zubov hrebeňa, ktoré následne nekrotizujú  a odpadnú. Citlivé sú aj laloky. Omrzliny sú bolestivé, postihnuté  kohúty sa nepária a sliepky prestávajú znášať. Pomôcť môžeme pridaním oleja do vody na napájanie. J. Kafka odporúča  najmä kohútom natierať hrebene a laloky modrou Indulonou alebo vazelínou. M. Uher neodporúča  ani podávanie teplej vody.


Minorky sú temperamentné a pohyblivé kury vhodné do veľkých výbehov.  


Veľkosť obrúčky pre kohúta  20 mm, pre sliepku 18 mm. Pre zdrobnený ráz, kohút 13 mm, sliepka 11 mm.

Minorky sú charakteristické znáškou veľkých bielych vajec. Vzorník uvádza minimálnu hmotnosť násadových vajec 60 g, sliepky často znášajú  vajcia  65 - 75 gramové, veľkosťou  porovnateľné  napr. s vajciami velsumiek alebo barneveldiek,  ktoré ale znášajú hnedé vajcia. Znáška sa pohybuje okolo 170 vajec za rok (uvádza sa aj 190). Zdrobnené  minorky znesú za rok 100 – 120 vajec, minimálna hmotnosť násadových vajec je 35 g.

Minorky sú citlivé na výkyvy počasia, teda chladného počasia. V zime prakticky neznášajú. Dobre znášajú ale letné horúčavy, počas nich znáška neklesá. Kvokavosť je u minoriek potlačená, na zahraničných stránkach sa len zdrobnené minorky uvádzajú medzi plemenami, ktoré  dobre sedia i odvodia kurčatá.  

Na rozdiel od väčšiny ľahkých plemien sú aj po jatočnej stránke dobre využiteľné, ich mäso je jemné. Prekážkou tu môže byť tmavá farba peria, niekomu esteticky nevyhovuje  biela  farba kože.  

Zahraničie
Minorky sa chovajú vo väčšine krajín EE v čiernom a bielom sfarbení.  Uvádza sa tiež sfarbenie modré, žlté a krahulcové.  

Ing. Iveta Prombergerová, Ph.D.

e-mail: iprombergerova@gmail.com 

nasledujte nás