Osobnosti | Miroslav Nosál
Miroslav Nosál

                                                                                                                                                                                                                             Vložené 13.02.2020

Túto osobnosť z Banskej Bystrice pozná azda každý slovenský holubiar. Dlhé roky pôsobí v ústrednej odbornej komisii pre chov holubov SZCH. Po uznaní bratislavského vysokoletúna roku 2011 som ho v jednom príspevku prirovnal k ďalšej veľkej osobnosti, takmer menovcovi, Prof. Š. Nosáľovi, slávnemu a populárnemu  vedúcemu súboru Lúčnica.

Pravda, ten je viac na očiach divákov a televíznych kamier. Možno by ju dosiahol aj oslávenec Miroslav Nosál, keby chovateľstvo a svoj chov propagoval v médiách. On to však zo skromnosti odmieta. Činnosťou, ktorú počas doterajšieho života vykonal pre chovateľstvo by si to iste zaslúžil. O tom niet pochýb.

Od roku 1957 je členom zväzu chovateľov, ktorý spresňoval pod vplyvom doby názvy. Zakrátko po vstupe do chovateľskej sféry  sa prejavili jeho organizačné schopnosti a začal funkcionárčiť. Tak je tomu doteraz. Spočiatku bol predsedom holubiarov v OV Banská Bystrica, neskôr podpredsedom celého OV SZCH B. Bystrica. Od 1. januára 1975 pôsobí v ústrednej holubiarskej komisií SZCH. Určitý čas bol aj jej podpredsedom. Za predsedu zboru posudzovateľov bol zvolený 15. decembra 1987, teda úctyhodných 28 rokov usmerňuje slovenských posudzovateľov. Významná je jeho publikačná činnosť a recenzie štandardov holubov zavŕšenej spoluprácou na knihe Vzorníky plemen holubů, vydanej v Česku roku 1993.

Nezabúda na vlastný chov, vďaka nemu spoznal obyčajných holubiarov aj mnohé významné osobnosti. Množstvo pohárov, cien, diplomov a rôznych uznaní rozložených po celom dome svedčí, že aj  v ňom je úspešný. O jeho osobnostných kvalitách svedčí aj skutočnosť, že obstál v čase, keď bolo populárne zbavovať sa bývalých funkcionárov v celom spoločenskom živote, chovateľstvo nevynímajúc. Oslávenec vždy na holubiarskom aktíve obstál so cťou a bol opakovane zvolený za predsedu zboru posudzovateľov. A tak slovenské chovateľstvo naďalej usmerňuje vášnivý holubiar, ktorého vlastná zodpovednosť nútila vzdelávať sa, neraz korigovať svoje názory alebo inokedy nemenným postojom zastať slovenské holubiarstvo. Pretože som ho 22 rokov pozýval na schôdze Klubu chovateľov letúnov a tipplerov, ktorého je garantom, nemohol som prehliadnuť jeho životné výročie, ktoré oslávil začiatkom júla. Pri jednej z ciest do Banskej Bystrice som sa u oslávenca zastavil, k jubileu zablahoželal a zároveň zaznamenal jeho životné skúsenosti pre čitateľov časopisu Chovateľ.

Vážený oslávenec, bez holubov by nebolo holubiara. Ako si sa k nim dostal?

-  V našej rodine bolo zaužívané, že nás rodičia brávali v nedeľu na prechádzky. Ani teraz nie som vysoký, ale vtedy som bol ozaj maličký, keď ma rodičia doviedli na zrejme prvú výstavu zvierat v Banskej Bystrici. Bolo to v roku 1952 v priestoroch vtedajšieho katolíckeho spolku, neskôr premenovaného na kultúrne stredisko. Sotva som na holuby dovidel, ale odvtedy som o nich sníval dňom aj nocou. Dodnes si pamätám na páviky s rozstrapkaným chvostom, hrvoliaky s veľkým hrvoľom a kariére s mohutným nadnozdrím. Utkveli mi v pamäti, pretože sa vyznačovali niečím iným, ako sme vtedy videli len na mestských holuboch. Prvých holubov som sa dočkal ako osemročný. A hneď to boli vzácne orientálne sovky blondinety čierne bielopásavé. A nasledujúce Vianoce boli pod stromčekom páviky, dovezené slávnym chovateľom Štefanom Makarom z USA. Šťastnou náhodou som stretol Ondreja Juráka z Kostiviarskej. Ten ovplyvnil môj chlapčenský chovateľský život, naučil ma vzťahu k holubom a chovateľstvu. A ukázal plemená holubov, ktoré sa vtedy chovali. Jasne, že som chcel mať všetko, čo vykazovalo nejakú odlišnosť. Pribudli tzv. pörgó - orientálne kotrmeliaky s kolískovitým chrbtom, české cíbiky hladkonohé pre nezvyčajnú kresbu, moravské bielohlávky pre pekný hrvoľ, parochniaky pre veľkú hrivu okolo hlavy  a azda aj iné. Vraj nič nie je náhoda, ale s Ondrejom Jurákom som bol neskôr kolega v profesií na telekomunikáciách. Ba pomohol mi postaviť prvý holubník a daroval sovky, čierne bielopásavé blondinety. Sovky a krátkozobé plemená v rôznom zastúpení sú na holubníku počas celej mojej chovateľskej kariéry.

K nej sa ešte vrátime. Teraz prezraď niečo z tvojej funkcionárskej kariéry.

-  Do  organizovaného chovateľstva som prenikol až po vojenčine, ako väčšina z nás. Roku 1966 som bol prijatý do miestnej organizácie Československého zväzu chovateľov. Keď som počúval rozprávania starších chovateľov  uvedomil som si, že o chovateľstve málo viem. A zistil, aké významné chovateľské osobnosti na vtedajšiu dobu mám okolo seba. Mnohí sa zapísali do môjho srdca, zo spomienok na všetkých by bol samostatný článok. Najviac však spomínam na chovateľa anglických hrvoliakov Jozefa Klibániho z Banskej Bystrice. Zoznámil ma s mnohými holubiarmi na Slovensku, viedol ma a podporoval až do svojej smrti. Počas môjho pôsobenia v Okresnom výbore Banská Bystrica sme zorganizovali rôzne medziokresné súťaže pod názvom Po stopách SNP, na ktorých sa zúčastnili okresy Zvolen, Martin, Žilina a družobný okres Hradec Králové a chovateľstvo tu napredovalo. Na základe výsledkov som bol navrhnutý do  vyšších funkcií v rámci organizačnej štruktúry slovenského zväzu chovateľov. V nich pôsobím doteraz a spoznávam stále nové a nové osobnosti v rámci celej chovateľskej Európy. Prináša to aj zodpovednosť za delegovanie dobrých posudzovateľov na významné chovateľské podujatia. Najväčšiu prestíž mali na Slovensku celoštátne výstavy v Nitre, v Česku potom celoštátne výstavy v Brne. Vo svojej podstate boli medzinárodné, pretože vo veľkom vystavovali chovatelia oboch štátov i keď pod Československom. Spomínam na veľmi dobrú spoluprácu oboch národných holubiarskych komisií. V nich došlo aj k presadeniu vízie, organizovať  spoločné výstavy v rámci socialistických štátov pod názvom Intertau. Za odbornú holubiarsku komisiu SZCH som na nich posudzoval, obyčajne s Richardom Babčanom a Jozefom Klibánim. Bolo to dvakrát na Intertau v Lipsku  a Brne, raz  v Budapešti, Sofii, Novom Sade a Varšave. Posudzovali sme aj európske špeciálne výstavy krátkozobých holubov v Prahe, Sofii, Nitre známe pod skratkou IKC. Boli to výstavy na vysokej spoločenskej a organizačnej úrovni. Aj posúdenie bodovým systémom bolo kvalitnejšie, výstižnejšie ako možno teraz na európskych výstavách tzv. voľným spôsobom. Tento európsky systém som spočiatku prijímal s nevôľou. Zaviedli sme ho do praxe od roku 2014 viac menej pod tlakom chovateľského sveta. Tvrdošijne zostávať na pôvodnom spôsobe by v konečnom dôsledku poškodilo našich chovateľov v rámci európskej chovateľskej únie.

Podieľal si sa na uznávaní takmer všetkých slovenských plemien holubov ako poradca alebo člen uznávacej komisie. Aký máš názor na súčasný stupeň ich šľachtenia?

-  V počte chovaných a vystavovaných holubov na Slovensku patrí prím slovenským hrvoliakom. Na kvalite ako aj vystavovateľskej činnosti má zásluhy nielen široká chovateľská základňa, ale aj činnosť klubu, ktorý podporuje šľachtiteľskú prácu. Veď v klube je v súčasnosti združených asi 90 chovateľov slovenských hrvoliakov. Ak sa v minulosti prezentovali v najlepšie kvalite čierne hrvoliaky, v súčasnosti aj v ostatných farbách dosahujú dobru kvalitatívnu vyrovnanosť. Na škodu tomuto plemenu je, že si nenašlo väčší záujem v zahraničí.

Piešťanské obry ako jediné tvarové národné plemeno získava u nás  v poslednom období na popularite. Boli uznané na Celoštátnej výstave  zvierat v Nitre, predsedom uznávacej komisie bol Prof. O. Ferianc. Členovia komisie Babčan, Šimovec, Nosál. Pôvodne bol šľachtený prof. Boďom iba v kresbách fŕkaný a tigrovitý. Pre vyrovnanosť v požadovanom telesnom type, hmotnosti a kresbe bol uznaný len vo farbe čiernej, v oboch uvedených kresbách. Po uznaní plemena odporučila holubiarska komisia Prof. Boďovi pokračovať v šľachtení aj v iných farbách, výlučne v kresbe fŕkanej a tigrovitej. Túto prácu prevzal po založení Klub chovateľov piešťanského obra. V súčasnosti sa máme možnosť presvedčiť o zvýšenom počte vystavovaných piešťanských obrov predovšetkým na celoštátnych výstavách  zvierat v Nitre, kde sa objavujú aj jednofarebné.

Klub chovateľov letúnov a tiplerov má najväčšie zastúpenie národných plemien letúnov, teraz vysokoletúnov -slovenského, košického, bratislavského. Dva prv menované boli uznané pri uznávaní plemenných chovov v Žiline. Predsedom komisie bol Prof. O. Ferianc, členovia Šimovec, Babčan, Nosál. I keď práca v klube v poslednom období akoby stagnovala je potrebné povedať, že KCHL patril dlhé roky medzi najagilnejší kluby. A to nielen v šľachtení spomínaných plemien, ale predovšetkým výkonnostnými letovými súťažami kŕdľov. Svedčia o tom letové výsledky mnohých chovateľov od 4 do 6 hodín. V mnohých prípadoch na škodu chovateľa dochádza k strate jedincov či celého kŕdľa  následkom zlých poveternostných podmienok či po útoku dravcov. Pochopiteľne strácajú  kvalitné vysokoletúny, ale aj nádejné štandardné holuby, čo sa v poslednom čase odzrkadľuje menším počtom a slabšou kvalitou na našich výstavách. Úspechom klubu je uznanie bratislavského vysokoletúna na regionálnej výstave v Košiciach. Okrem mňa tvorili uznávaciu komisiu Boris Bocko a Pavol Kováčik.

Košické kotrmeliaky boli uznané medzi prvými národnými plemenami. Pravidelne sú vystavované na regionálnych výstavách, v zvýšenom počte sa objavili na poslednej CV zvierat. V porovnaní s minulosťou, teda oproti stavu v rokoch 1975 - 1979, je viditeľné zlepšenie v type hláv, chocholíkov, pri sedlatých v kresbe hlavy a postavách. Je všeobecne známe, že na vylepšenie štandardných znakov boli použité segedínske a sedmohradské letúny. To sa v poslednom čase prejavuje na bledých obočniciach.  Zaujímavá by bola odpoveď, či si zachovali pôvodný charakteristický znak - kotrmelcovanie. Tu by som vzniesol pripomienku na adresu Klubu chovateľov košických kotrmeliakov a posudzovateľov špecialistov, že doteraz nereagovali na pomenovanie v poslednom českom Vzorníku plemn holubů. Je tam uvedený ako letún. Premenovanie bolo bez vedomia odbornej holubiarskej komisie RR SZCH.  Našťastie v európskom zozname je stále vedený ako kotrmeliak.

Východoslovenské kotrmeliaky môžeme oprávnene nazývať- kotrmeliak. Popri šľachtiteľskej práci na exteriéri, ktorý sa rok za rokom  zlepšuje, venuje jeho klub pozornosť aj kotrmelcovaniu, čo preveruje na súťažiach v rámci klubu. Boli uznané na regionálnej výstave v Košiciach. Predsedal som uznávacej komisií, členovia boli Bocko a Kováčik.

Ešte by som sa vyjadril k polemike okolo nášho ďalšieho pôvodného národného plemena, komárňanského kotrmeliaka. Slovenskí chovatelia vystavujú tieto holúbky na špeciálnych klubových výstavách, celoštátnych u nás i v zahraničí. Robia plemenu veľmi dobré meno kvalitou vo všetkých farebných a kresbových rázoch. V súčasnosti im môžu konkurovať jedine nemeckí a švajčiarski chovatelia. Stojí za zmienku, že sekcia holubov pri EE od začiatku evidovala pridelenie plemena Maďarsku, ako krajiny pôvodu. Túto situáciu sme neraz  prejednávali za prítomnosti predsedu komisie Petra Samuelisa, Borisa Bocka a v tom období člena štandardovej komisie EE Ištvána Rohringera, v súčasnosti viceprezident EE. Jednoznačne sa vyjadril, že pôvod komárňanského kotrmeliaka nikdy nebol prejednávaný v sekcii holubov, ale ani v sekcii pre uznávanie štandardov v EE. Jednoducho bol priradený  Maďarsku a vtedajšia odborná holubiarska komisia SZCH tomu ešte pomohla tak, že na podnet Klubu chovateľov komárňanského kotrmeliaka uznala zmenu štandardu - oči u bielych vo farbe perlovej. Za túto zmenu hlasovali všetci vtedajší členovia, okrem mňa a Ing. Iva Podberského. Zmeny v štandarde sú výlučne v kompetencií materskej krajiny. Tým, že sme zmenu na perlové oko odsúhlasili, prakticky sme potvrdili Maďarsku pôvod krajiny. Zaiste bude k tejto problematike ešte dosť diskusií, tým viac, ak bude získavať komárňanský kotrmeliak na popularite.

Vráťme sa do Banskej Bystrice. Iste spomínaš na chovateľov, s ktorými si v podstate vyrastal?

-  Oj, šťastie, že si viac pamätám to čo bolo dávno, ako nedávno. Mená nestorov chovateľstva si vybavím aj preto, že zotrvali celý život pri jednom-dvoch plemenách. Aj vďaka tomu boli úspešní. Vzhliadali sme k nim s úctou a s úctou chodili na ich holubníky. Až na výnimky nepoznali písanú genetiku, ale tú praktickú ovládali dokonalo. Vedeli aký znak má mať holub, aký holubica a čo od potomstva očakávať. Dnešní holubiari sa riadia skôr módnym trendom. Kedysi stačilo vysloviť meno a okamžite sa ostatným v povedomí vybavilo aj plemeno s ním späté. Väčšinou sme ich familiárne priateľsky oslovovali, takže uvediem len priezviská. Anglické hrvoliaky chovali Klibáni a Višňovský. Silné zastúpenie mali orientálne a africké sovky. Chovali ich Koubek, Jurák, Haring, Filipčan, Lehotský, Košovič, Sršeň a Oravec. Ten sa postaral o import afrických soviek. Neskôr choval budapeštianske a jágerské vysokoletúny. Tie druhé choval aj Straka. Zastúpenie mali kotrmeliaky. Z tých výkonných to boli tzv. pergö, oficiálne orientálne kotrmeliaky vo výzore terajších východoslovenských kotrmeliakov. Veľké kŕdle naháňali MUDr. Havran a Laczy. Komárňanské chovali Belič a Petrinec. Póč a Murgaš vyšľachtili fŕkané, vtedy boli novinkou. Podporil ich aj Žabka, neskôr prešiel na kariéry a dlhozobé letúny. Po nich sa objavili  brčkáne a parochniaky, tie choval Ing. Pyšný. Takže tá paleta plemien holubov a počet chovateľov bol v minulosti široký. Niektorí chovali holuby do posledného dychu, iní po asanácií domov už chov neobnovili. Ako sa asanovali staré domy v Banskej Bystrici a terajších mestských častiach, úmerne tomu ubúdalo chovateľov. Všeobecný záujem mladých ľudí o iné hobby ešte viac zredukoval chovateľov. Dnešnú gardu zastupujú Strelec a Filipko, chovajú komárňanské.  Z druhej strany Banskej Bystrice chová pražské krátkozobé a komárňanské Meško, v poslednom čase aj slovenské vysokoletúny. Bukovinský má rôzne plemená holubov, najmä slovenské hrvoliaky a české staváky.

Aké plemená chováš teraz a aké máš chovateľské skúsenosti s nimi ?

-  Od začiatku holubárenia som zostal verný chovu orientálnych soviek blondinet, ale hlavne satinet. Okrem nich chovám africké sovky, nemecké farebnochvosté a anatolské sovky. Z krátkozobých holubov sa ešte venujem chovu poľských stračiek a hlavne kaliningradským farebnohlávkom. Mám aj anglické páviky, ktoré spolu s orientálnymi sovkami chovám nepretržite  cez 60 rokov. Na spestrenie mám na holubníku i botošanské dvojvrkočaté kotrmeliaky, ktoré som v posledných rokoch doniesol z Rumunska. Všetky krátkozobé plemená sú náročné na chov, či už je to problém s krmivom, ktoré musí byť drobných zrnín a hlavne čisté. Ďalším problémom môže byť množstvo exteriérových znakov, ktoré treba sledovať ako formovanie hlavy, zobáka, z pernatých ozdôb chochlíky, náprsenky, pančušky, náročná je i kresba a aby jedinec vynikol, má mať správny hrdý postoj. Pre krátke zobáčiky  uvedených plemien sú potrební  náhradní rodičia, tzv. kŕmiči. Využívam ako kŕmiče páviky alebo krížence s poštovým holubom. Čisté poštové sa neosvedčili, prekrmujú mláďatká a tie sú veľké, požadujem opak. Pochopiteľne treba dostatok holubieho gritu a vitamínové prípravky, aby sa chov udržal v dobrej zdravotnej kondícií. A hlavne pred výstavami nezabudnúť očkovať proti paramyxoviróze, aby sa človek mohol tešiť z holúbkov aj po výstave. Ako vo všetkom, aj pri zostavovaní chovných párov treba hlavne poznať, čo ktorý jedinec môže zlepšiť v chove a určitú dávku šťastia. Tieto úskalia chovu krátkozobých holubov pozná aj moja životná partnerka Vlasta, ktorá zabezpečuje fungovanie chovu počas mojej neprítomnosti, za čo jej ďakujem.

Čo povieš na súčasné slovenské holubiarstvo?

- Z titulu funkcie sa občas dostanem do konfliktu s niektorým chovateľom či osudzovateľom. Prevažná väčšina sú však skvelí holubiari. Najviac mi v súčasnosti chýbajú osobnosti ako bol Prof. O. Ferianc, autor publikácií Chov holubov, Príručka holubiara a málo známej Spomienky holubiara. Z praktikov nezabudnuteľný Zdeněk Pichlík, ktorý mal obrovský podiel na dovoze a rozšírení málo známych plemien holubov. Taktiež treba pozdvihnúť úroveň celoštátnych výstav o spoločensko-kultúrny program, ako je to bežné pri národných výstavách v zahraničí alebo ako to u nás poznáme z regionálnej výstavy v Košiciach.

V mene holubiarov Slovenska Ti ďakujem za odvedenú prácu, prajem veľa zdravia, priateľské vzťahy a chovateľské úspechy.


Za rozhovor poďakoval Jozef Hrabal

Chovateľ č. 7-8/2015

nasledujte nás