ORPINGTONKA
Vložené 16.10.2020
Mohutný rámec a jemné zaoblené tvary robia z orpingtoniek výnimočné plemeno. V knihe štandardov plemien hydiny je toto plemeno, pôvodom z Anglicka, zaradené do skupiny D1 – ťažké plemená. Na rozdiel od iných ťažkých plemien rýchle rastú a ich mäso je krehké a jemné. Podobne ako iné plemená z tejto skupiny, sú náročné na množstvo a kvalitu krmiva.
Prvý vyšľachteným farebným rázom boli čierne orpingtonky. O ich vznik sa zaslúžil William Cook z Orpingtonu. So šľachtením začal v roku 1880, s cieľom vyšľachtiť sliepku vhodnú na produkciu mäsa, vyznačujúcu sa dobrou zimnou znáškou. Šľachtiteľ si vtedy vybral čiernu farbu peria s tým, že skryje špinu a sadze Londýna. Na kríženie použil minorky, langšanky a plymutky.
Keď bolo plemeno po prvý raz predvedené v roku 1885 v Madison Square Garden, jeho popularita stúpala. V roku 1886 sa orpingtonky objavili na troch veľkých výstavách, o rok neskôr bol založený klub a ďalší rok nato určený štandard. Prvé orpingtonky sa odlišovali od súčasných, typom pripomínali skôr langšanky. V rolu 1900 získali orpingtonky, vďaka Josephovi Partingtonovi a jeho priateľom dnešnú podobu – mohutný rámec a kypré operenie.
Čiernym orpingtonkám sa darilo aj v Austrálii, kam sa dostali ešte pred začiatkom dvadsiateho storočia. Vzniklo tu z nich nové plemeno australorpka a tá sa neskôr dostala naspäť do Veľkej Británie.
Ďalšie farebné rázy W. Cooka sú biele, modré, žlté a porcelánové. Druhým šľachteným rázom boli biele orpingtonky. Vznikali z bielych leghorniek, hamburčaniek a bielych dorkiniek. Nestali sa ale veľmi populárnymi.
Nasledoval žltý farebný ráz. Prvý raz bol predstavený roku 1894. Verejnosť oslovili oveľa viac než čierne a rýchlo sa rozšírili. Aj dnes sú najčastejšie chovaným farebným rázom. Mala ich, údajne, aj Kráľovná matka.
Orpingtonky žlté sa chovajú najčastejšie. Sliepočka zdrobnenej orpingtonky čiernej pripomína guľu.
Biele orpingtonky sa objavili v roku 1892 a mali ružicový hrebeň. O ďalšej existencii tohto rázu je len minimum správ, obnovené boli roku 1912.
Porcelánové a čierne bieloškvrnité orpingtonky boli chovateľom predstavené okolo roku 1904, krahulcové v roku 1908 a modré v roku 1910, červené v roku 1912.
Na začiatku 20. storočia Herman Kühn z Nemecka vyšľachtil orpingtonky zdrobnené. Vznikali krížením anglických orpingtoniek, zdrobnených kočiniek a zdrobnených javaniek. Použité boli aj zdrobnené langšanky a wyandotky.
U nás sa orpingtonky chovali od začiatku dvadsiateho storočia. Pred vojnou boli početným plemenom, aj po nej bol o ne veľký záujem, v roku 1937 sa už ale hovorí o tom, že chovy orpingtoniek upadajú. Starou uhorskou vládou boli orpingtonky uvádzané na Slovensku a krížené s miestnymi sliepkami.
Plemenné znaky
Pre orpingtonky je typický mohutný rámec a trup tvaru kocky so zaoblenými hranami. Trup musí byť veľmi široký a hlboký, jeho dĺžka, šírka a hĺbka sú takmer zhodné.
Hmotnosť kohúta v prvom roku je 3,5 – 4,2 kg, sliepky 2,5 – 3,2 kg, hmotnosť starších kohútov je až 5,0 kg a sliepok 4,0 kg. Maximálna hranica hmotnosti nie je štandardom určená. Mohutnosť ešte umocňuje veľmi bohaté, kypré, široké operenie.
Chrbát orpingtoniek je veľmi krátky, široký s bohatým sedlovým závesom, z ktorého plynule vystupuje v uhle 50° krátky chvost. Široké, dobre zaoblené kosieriky kohúta a bohatý chvostový kryt takmer prekrývajú kormidlové perá. Vrchol širokého chvosta dosahuje úrovne zobáka, nesmie presahovať výšku hlavy. Krk musí byť stredne dlhý, mierne zahnutý, s bohatým krčným závesom. Horná línia je v tvare lýry.
Hlava sa požaduje malá, zaguľatená, zobák silný. Listový hrebeň by mal byť skôr menší, zástavica sleduje líniu tyla. Stredne veľké sa požadujú okrúhle laloky a červené jemné ušnice.
Holene sú veľmi dobre osvalené a operené, beháky stredne dlhé a silné. Sfarbenie je závislé na farebnom ráze, spodná časť prstov je ale vždy ružovkastá. Koža je biela.
Orpingtonka biela, sliepka. Pekný je modrý farebný ráz.
Najčastejšie chyby exteriéru
Vylučujúca chyba je malý rámec, odlišný tvar trupu a jeho následok dlhý chrbát či ploché vysoko nesená prsia. Nežiaduca je veľká a hrubá hlava alebo jej ozdoby – hrebeň a laloky. Chyba sú tiež vysoký postoj, do špičky zovretý alebo dlhý, úzky chvost, žltý pigment v sfarbení behákov alebo zábely v ušniciach.
Neprípustné je tvrdé, úzke, priliehajúce, nekypré operenie, alebo málo podsady.
Farebné rázy
V Európskom štandarde sú v 11 kresbových rázoch, a to: žlté, čierne, biele, jarabičie, vlnité, červené, brezové, modré s lemovaním, žlté čierno lemované, čierne bieloškvrnité, hnedé porcelánové, krahulcové. Orpingtonky sú vyšľachtené tiež s ružicovým hrebeňom, a to žlté a čierne, šľachtia sa splash.
Pri väčšine týchto rázov sa požadujú oranžovočervené oči, biely zobák a beháky biele až mäsovo sfarbené. Pri niektorých kresbových rázoch môže byť zobák farby svetlej rohoviny a beháky so sivým nádychom. Modré s lemovaním majú oči tmavohnedé, zobák tmavo rohový, beháky bridlicové. Pri čiernych oči hnedočierne, zobák aj beháky čierne.
Úžitkovosť
Sliepky sú dobré nosnice. Štandard uvádza znášku 130 – 180 vajec, zahraničné stránky uvádzajú 175 – 200 vajec so svetlohnedou škrupinou. Orpingtonky boli údajne schopné zniesť až 340 vajec ročne. Pokles znášky je spôsobený selekciou na exteriér. Minimálna hmotnosť násadových vajec je 55 g. Znáška sa nezastaví ani v zime, sú ale tiež dobré kvočky. Vyznačujú sa rýchlym rastom, dobrou mäsitosťou a kvalitou mäsa, ktoré je jemné a krehké.
Špecifiká chovu
Orpingtonky patria medzi plemená, ktoré využijú výbehy – sú zhánlivé a žravé, aby sa udrželi v kondícii potrebujú pohyb. Povahou sú pokojné a mierne. Aj pri svojej veľkosti sú schopné letieť na krátku vzdialenosť, oplotenie výbehu vysoké 100 cm je postačujúce. Odoporúčajú kryté výbehy. Uvádza sa, že ich bohaté kypré operenie by nemalo zmoknúť, ani zvlhnúť od mokrého povrchu výbehu. Je to veľké mäsové plemeno, preto mu je potrebné prispôsobiť chovateľské zariadenie – jeho veľkosť a vybavenie. Hrady aj znáškové hniezda umiestnime 30 cm nad zem.
Úspech chovu záleží tiež od zostavenia kŕmnej dávky, sú náročnejšie na zastúpenie bielkovín, počas rastu treba dbať na správny pomer a množstvo živín, ale v dospelosti naopak dať pozor na to, aby nestučneli.
Vhodné sú kmene 1,8 (1 kohút a 8 sliepok). Niektorí chovatelia odporúčajú na zabezpečenie dobrého oplodnenia vajec upraviť (ostrihať) perie okolo kloaky. Orpingtonky sú dobré kvočky, uvádza sa, že kvokajú pomerne skoro na jar a dajú sa využiť aj na liahnutie husích vajec. Kikiríkanie kohútov je plné, hlboké, ale nie prenikavé. Kohúty sa obrúčkujú 22 mm, sliepky 20 mm obrúčkami, zdrobnené kohúty 15 mm, sliepky 13 mm obrúčkami.
Ing. Iveta Prombergerová, Ph.D.
e-mail: iprombergerova@gmail.com
