Holuby | POĽSKÝ ORLÍK
POĽSKÝ ORLÍK



Plemeno u nás zriedka chované a pritom výnimočné svojim letom. Spôsob letu získal po svojom predchodcovi nikolajevskom letúnovi, pôvodom z Ukrajiny. Prvé zmienky o orlíkoch sa v poľských chovateľských časopisoch objavili roku 1937. Hoci do Poľska boli holuby s bezkružným letom dovezené už roku 1918. 


  

Poľský orlík tmavý jarabý.                                                       Poľský orlík s kresbou opasku, na bielych holuboch je farebný.


Pretože počas letu pripomínali trepotajúceho sa orla na love tesne pred útokom, ale veľkosťou boli proti nemu maličké, začali chovatelia používať zdrobneninu názvu orlíky. Orol (Aquila), ako je známe najradšej krúži, ale dokáže krátko zastať s široko roztiahnutým chvostom počas letu na mieste a rýchlo, trepotavo máva krídlami. Pri vyhliadnutí koristi sa na ňu prepadom vrhne. Osobne si myslím, že bežní ľudia mali skôr možnosť vidieť sokola myšiara Falco tinnunculus,  ktorý v trepotavom lete nad jedným miestom vyčkáva na korisť - hlodavce. A to je základný pilier letu orlíka. Po vypustení za príhodného vetra sa holuby nasmerujú hlavou proti nemu a v trepotavom lete akoby nad jedným bodom, čiže vertikálne, vzlietajú do výšky. Nemali by sa otáčať, ale to je ideál.


  
Plemenný pár poľských orlíkov žltých bielochvostých.           Poľské orlíky červené bielochvosté.  


                                                   Viaceré rázy poľských orlíkov vo voliére.
                                                 

Mal som veľa holubov, ktoré trepotavým letom, ale v širších kruhoch stúpali do strednej výšky a až odtiaľ sa, nasmerovaní proti vetru, vznášali vyššie a vyššie, už bez akéhokoľvek otáčania sa alebo letu v kruhoch. Pokiaľ fúkal silnejší vietor, postupovali v trepotavom lete proti nemu. Cirka po 20 metroch sa zvrtli unášaní vetrom späť, potom sa znova prudko nasmerovali proti vetru a to sa opakovalo mnohokrát.

Prvé orlíky, ktoré som získal roku 1989 boli čierne bielochvosté, veľmi drobulinké a krátke. Tie lietali priam úžasne a doteraz, hoci som mal veľa línií, ich žiadne neprekonali. Keď som ich položil na zem, dupol alebo tleskol, holuby sa ako helikoptéra zdvíhali do výšky. Pritom sa ani raz neotočili a prakticky hneď po štarte nasmerovali sa proti vetru. Ten bol podmienkou ich nádherného letu. Keďže som mal už od roku 1984 skúsenosti s obdobne lietajúcimi nikolajevskými, bez podpory vetra som ich ani nevypúšťal. Tak vystupovali do výšky, pričom periodicky striedali trepotavý vzlet do výšky napr. 10 metrov z občasným zastavením na jednom mieste. Vo výške vyzerali ako zavesené balóny, neraz zo zeme ako bodky. Keď sa znížili, so široko roztiahnutým chvostom vyzerali ako zavesené taniere vo vzduchu. Najkrajšie bolo zosadnutie  na strešnú konštrukciu - nad strechu vyvýšenú rampu. Nad ňou sa dokázali trepotať bežne aj 15 minút, než si zmysleli, že zosadnú. Pre mňa to bol nervák, lebo práve v tomto štádiu zosadnutia  mi neraz zaútočil jastrab Accipiter gentilis  a veľa holubov ulovil. U mňa let do výšky a postupné klesanie trvalo aj hodinu. No sú mi známe prípady, že takto lietať dokázali aj tri hodiny. Keď som vypustil 3 až 5 holubov, efekt bol úžasný. Žiaľ, fotky týchto holúbkov, ktoré vyzerali na zemi ako malé loptičky mám nekvalitné, sotva publikovateľné. Boli veľmi ľahučké a bohato operené. Znova skúsenosti pri nikolajevských ma naučili, že pri silnom vetre ich nemôžem vypúšťať. Odniesol ich preč. Niekedy sa vrátili v prízemnom lete kopírujúc terén. Neraz sa stratili, čo som pripisoval dravcom. Žiaľ, tie sú aj príčinou, prečo sa tieto odlišne lietajúce holúbky málo u nás chovajú. Síce sa snažia v priamom lete uniknúť, ale pre genetickým výberom usmerňovaný trepotavý pohyb krídel nedokážu získať rýchlosť.

 
 Plemenný pár orlíkov červených popolavých.                      Plemenný pár poľských orlíkov žltých bielochvostých.

Poľský orlík je začlenený v európskom zozname plemien pod číslom 963. Jeho slovenskú verziu som spracoval pre naše nedávno vydané vzorníky plemien holubov. Postavu má strednej veľkosti, nižšiu a kratšiu. Hlava je stredne veľká, s nižším, mierne zaobleným čelom, pokračuje mierne zaoblené temeno s postupným zvažovaním až do záhlavia. Poľský štandard uvádza, že má byť pri pohľade zboku sploštená, čiže po našom užšia. Oči sú malé, pri bielych a štítových tmavé, pri ostatných žlté alebo perlové. Obočnice úzke, jemné, svetlé. Zobák je stredne dlhý aj hrubý, ružovkastý, len pri čiernych a modrých tmavý. Ozobie je malé. Krk krátky, silný a od tela k hlave sa len postupne rovnomerne zužujúci. Krídla dobre priliehajú k telu, majú široké a pružné letky, sú nosené na chvoste. Chvost je kratší, pri voľnom postoji mierne rozšírený, vyžaduje sa 12 až 14 širokých, elastických kormidlových pier, uloženým vždy na chvoste. Počas letu je základným podporným bodom roztvoreným do plného polkruhu (bez medzier). Nohy sú krátke, beháky neoperené, postoj široký na rovných nohách. Pazúriky sú vo farbe zobáka. Hlavný dôraz sa kladie na husté (bohaté) operenie, širokých pier, ale pritom voľnejšie vyzerajúce (akoby hrča peria). Farebných rázov, už aj vzhľadom na históriu plemena, je veľa. Z kresieb najčastejšie štítové alebo bielochvosté. Pričom farebné sú okrajové pera v pomere 1:1 až 3:3. Zriedkavé sú tzv. lentové, čiže pri červených a žltých z bieleho oválika pred koncom každého pera vytvorený biely pás chvosta. V našom štandarde sú uvedené aj chyby, závislé od poradia dôležitosti pri posudzovaní. Tým, že sa dostal štandard  do nášho vzorníka, môže byť  poľský orlík bežne posudzovaný. Na rozdiel od nikolajevského letúna, ktorého spracovaný štandard čaká na uverejnenie. Hoci historicky je to plemeno staršie ako poľský orlík a logicky, mal byť uverejnený tiež.

Poľský orlík si v Poľsku vydobyl zvláštne postavenie. Avšak aj tam existujú jeho krajové rázy, ktoré majú vlastné názvy. A pochopiteľne, aj odlišnosti.  Uvádza sa vilnuský orlík.   V európskom zozname pod číslom  964 je pôvod priznaný Poľsku, hoci Vilno je v Litve. Predpokladám, že ide starodávny názov kedysi poľského  Wileňského regiónu pri východných hraniciach. Od svojho vzoru sa líši viac zaoblenou a jemnejšou hlavou, užším,  na pohľad vyzerajúco tenším a vzpriamenejším krkom, ale hlavne zníženými letkami vedľa chvosta. Ďalší významný rozdiel je, že má  14 až 18 kormidlových pier, chvost je už v základe široko nasadený a pokiaľ možno plocho (nie klenuto) rozložený. Naproti tomu, štandard poľského orlíka počet  pier nad 14 považuje za veľkú chybu.

V Poľsku existujú aj iné lokálne formy, ktorým chovatelia prisudzujú miestne názvy. Istou obdobou je aj samostatné plemeno poľský hriváň (grzywacz). Má svoj štandard, v EE zozname pod číslom 937, v mnohom podobný vilnuskému orlíkovi. Vyznačuje sa osobitou kresbou, keď pri ináč bielom operení má vzadu na krku farebnú, takmer trojuholníkovú škvrnu - hrivu. Niekedy má na hornom nasadení chvosta (v oblasti kostrče) farebný pás, široký 2 až 3 cm. V Poľsku mu hovoria ľudovo fartuszka, po našom azda zásterka. Keďže je to iba farebný  pásik, správny názov je fartuszek -  opasok (prepásanie) zástery.  Pochopiteľne, na bielych holuboch je farebný, ale mal som poľské orlíky, kde na farebných holuboch bol biely. V mojom chove „grzywacze“ lietali štýlom orlíkov, i keď nie tak precízne.


  
                                           Chvost poľského orlíka má byť kompaktný bez medzier a priesvitov, najmä počas letu.


Na záver azda konštatovanie, že od roku 1984 doteraz chovám nikolajevské letúny a im podobné formy orlíkov. V súčasnosti mám žlté bielochvosté, ktoré fenotypom silne pripomínajú moje prvé drobulinké čierne bielochvosté, ale sú menej výkonné. Oveľa lepšie sa uplatňujú rôzne strakoše s podielom červenej farby, čo je aj skúsenosť v zahraničných chovoch. Nebolo azda návštevy, ktorú by tieto štýlom letu jedinečné holuby nezaujali. Po 35 rokoch ich chovu každého záujemcu upozorňujem, že potrebujú podporu vetra, pri bezvetrí je lepšie ich vôbec nepúšťať na let. To je základné krédo ich chovu v našich podmienkach. Inak inklinujú k strate štýlu letu a radšej posedávajú po strechách. Ak ich prinútime lietať, zakrátko, zvyčajne veľmi unavené, zosadnú kdekoľvek, len nie na vlastnú strechu a veľmi rýchlo sa s toho stane zlozvyk. A krúžiace či nelietajúce jedince nemôže žiadny obdivovateľ ich úchvatného letu považovať za orlíky.



Vzácny pohár autora - majstra klubu, vtedy patrili orlíky i nikolajevské do  kategórie figurálne letúny a navyše skončilo ČSFR.



Jozef Hrabal

e-mail: hrabaljozef@gmail.com


nasledujte nás