PROCES DOMESTIKÁCIE DOMÁCICH ZVIERAT vo svetle súčasných poznatkov
Vložené 03.07.2020
Domestikácia je ovplyvňovaná rôznymi génmi a faktormi vonkajšieho prostredia a arteficiálnou selekciou človeka. Človekom riadená selekcia predstavuje účelový selekčný tlak smerujúci k získaniu určitých špecifických druhových vlastností benefitných pre človeka. S druhovo špecifickou domestikáciou sú spojené rôzne modifikovateľné znaky ovplyvniteľné genetickými a enviromentálnými faktormi. Tieto vzájomne komunikujúce faktory vytvárajú modifikovateľné znaky podliehajúce základným typom selekcie. Proces domestikácie sa vyznačuje vytváraním nových modifikovateľných morfologických, fyziologických a behaviorálnych znakov a vlastností užitočných pre človeka.
Prvými domestikovanými zvieratami boli rôzne druhy cicavcov, u ktorých sa zvyšovala frekvencia niektorých fyziologických a morfologických znakov. Viaceré cicavce v domestikovanej forme sa vyvinuli v polyestrické druhy, čo významne prispelo k zlepšeniu ich hospodárského významu. V chovoch domestikovaných cicavcov sa s pomerne vysokou frekvenciou vyskytujú určité morfologické znaky a vlastnosti spájané s procesom domestikácie, teda sú spájané (asociované) s domestikovanými druhmi. Patrí k nim najmä: zredukovaný počet stavcov, kratší a stočený chvost, trpaslíčí a obrovský vzrast, kučeravá a strakatá srsť, lepšia sociálna komunikácia s človekom, zlepšené gnostické schopnosti, zmenená emocionalita a krotkosť. Avšak, krotkosť nie je totožná s domestikáciou, nakoľko domestikované druhy a ich súžitie a tolerancia s človekom sú podmienené prevažne geneticky. Krotký lev či tiger v cirkuse nepredstavuje domestikovanú formu týchto druhov (1, 2, 3).
Jedným z najdôležitejších atribútov domestikácie je umelá selekcia vykonávaná človekom. Kým prirodzená selekcia je hybnou silou evolúcie rastlinných a živočíšnych druhov, tak umelá (riadená) selekcia pozmenila 4 bilióny rokov staré a zafixované dedičstvo prirodzeného výberu. Umelá selekcia, riadená človekom dopomohla ľudskému druhu k úžasnej celosvetovej expanzii a k jeho statusu najúspešnejšieho živočíšného druhu a k premene planéty Zem na veľké poľnohospodárske teritórium. Domestikácia rastlín a zvierat prostredníctvom umelej selekcie zabezpečila človeku dostatok potravy a kalórii. V tejto tzv. „Neolitickej revolúcii” nastalo nielen výrazné zvýšenie produkcie potravy, ale i zmena životných podmienok človeka v zmysle trvalého usídlenia a širokého využitia zdrojov rastlinnej a živočíšnej potravy. Umelá selekcia predstavuje jeden z nepriamych, ale hlavných civilizačných mechanizmov a prostriedkov úspešneho rozvoja ľudského druhu (1, 2, 3, 4).
Domestikácia väčšiny domácich úžitkových zvierat človekom prebehla v neolite v tzv. „úrodnom kosáku”, ktorý predstavuje úzémia vzniku viacerých civilizácii a začína na úrodných planinách Mezopotámie (územie medzi riekami Eufrat a Tigris - dnešný Irak) a tiahnuc sa cez pohoria Taurusu k Stredozemnému moru do krajín Levantu až po Sinajský polostrov, nezasahujúc do územia Egypta. V tomto období známom ako „Neolitická revolúcia” nastalo usídlovanie človeka na poľnohospodárskom území, pričom prebiehala jeho premena z lovca a zberača plodov na usadlý spôsob života, charakteristicky spojený s vývojom dedín a obrábaním pôdy a jej kultiváciou za účelom pestovania kulturnych zrnín a obilnín. V období medzi rokmi 13 000 až 11 000 pred n. l. tzv. Natufiánsky lovec-zberač si vytvoril nástroje na spracovanie tráv a plodín z kamenných nožov a kosáku a začal sa venovať istejšiemu a spoľahlivejšiemu získavaniu a spracovaniu potravy v podobe rôznych poľnohospodárskych zŕn a plodín (4). Natufiánsky lovec-zberač sústredil svoju umelú selekciu (selekčný tlak) na niektoré vhodné ekologicky a behaviorálne vhodné (preadaptované) živočíšne druhy vo svojej primárnej snahe o stabilizáciu svojich zdrojov potravy.
Domestikáciu zvierat (rastlín) chápeme ako kontrolu evolučného procesu zvierat chovaných a rozmnožovaných v zajatí, pri ktorom získavajú žiadané domestikované znaky a vlastnosti. Avšak, nie všetky druhy domestikovaných zvierat (vtákov) napĺňali všetky kritériá pre úspešnú domestikáciu rôznych živočíšnych druhov. Z týchto dôvodov vzniklo v procese domestikácie mnoho intermediárnych produktov udomácňovaných zvierat v rôznych časových obdobiach. Viaceré výskumy potvrdili zachovávanie a konzervovanie určitých „divokých” a neregulovaných znakov u viacerých domestikovaných druhov. V procese domestikácie zvierat boli zaznamenané i rôzne medzidruhové a poddruhové kríženia a viaceré domestikačné línie rôznych domácich zvierat (hovädzí dobytok, ovce, kozy, ošípané, lamy a alpaky (5, 6).
POČIATKY A MECHANIZMY DOMESTIKÁCIE DOMÁCICH ZVIERAT
Domestikácia veľkých (hovädzí dobytok, ovce, kozy) a menších cicavcov (mačka, králik, morča peruánske) a domestikovaných vtákov prebehla z ich foriem vhodných pre domestikáciu človekom. Určujúce vlastnosti druhov (poddruhov, stád) vhodných na domestikáciu predstavujú určité “pre-adaptačné” behaviorálne vlastnosti (atribúty, charakteristiky) domestikácie. Tieto vlastnosti môžeme zaradiť do 5 kategórii akejsi „vhodnosti” respektíve “nevhodnosti” pre domestikáciu rôznych živočíšnych druhov či ich rôznych poddruhov a zemepisných foriem.
Priaznivé charakteristiky Nepriaznivé charakteristiky
1. Sociálna štruktúra 1. Sociálna štruktúra
a) vytváranie veľkých sociálnych skupín a) vytváranie familiárnych
(stáda, čriedy, kŕdle) (rodinných) štruktúr
b) hierarchické usporiadanie skupiny b) teritoriálna (územná)
(stáda, kŕdľa) organizácia skupiny
c) samce sú súčasťou skupiny c) samce sú oddelené od skupín
2. Vzťahy medzi rodičmi 2. Vzťahy medzi rodičmi
a potomkami a potomkami
a) sociálne väzby vytvorené prostredníctvom a) sociálne väzby vytvorené
imprintingu prostredníctvom druhových charakteristík.
b) samice „prijímajú” mladé skoro po b) samice „prijímajú” mladé na
pôrode či inkubácii základe druhových charakteristík
3. Sexuálne správanie 3. Sexuálne správanie
a) promiskuitný systém párenia a) monogamný systém párenia
b) samčia dominancia nad samicami b) samičia dominancia nad samcami
c) sexuálne správanie sprostredkované c) sexuálne správanie
pohybom a postojom. sprostredkované morfológiou a sexuálnými znakmi
4. Vzťahy s človekom 4. Vzťahy s človekom
a) život v blízkosti človeka a) plachosť a život ďaleko
od človeka.
b) nízka reaktivita na človeka b) ľahká narušiteľnosť
človekom
c) môže vyždadovať starostlivosť c) vyhýba sa starostlivosti
človeka človeka
d) rýchle bezproblémové privykanie d) ťažké privykanie
5. Kŕmenie a výber prostredia 5. Kŕmenie a výber prostredia
a) všežravce, bez špeciálnych a) špecializovaná potrava
potravinových požiadavok
b) veľká tolerancia k živ. prostrediu b) špecial. požiadavky na živ.
prostredie
c) nevyhľadáva úkryty c) vyhľadáva úkryty.
Schéma 1. – 5. Pre-adaptačné charakteristiky živočíšnych druhov zúčastňujúce sa a uplatňujúce sa v procese ich domestikácie. Modifikované podľa Zederovej (7) a Pricea (8).
Existencia a vplyv pre-adaptačných charakteristík rôznych typov správania u jednotlivých živočíšnych druhov je nepopierateľná a nespochybniteľná. Uvedených 5 skupín pre-adaptačných behaviorálnych charakteristík určuje „vhodnosť “ či „náchylnosť“ rôznych živočíšnych druhov k procesom a mechanizmom ich domestikácie. Ich podrobnej aplikácii na nami skúmané druhy sa budem venovať v špeciálnej časti tejto štúdie. Akonáhle sa na niektorý živočíšny druh začne uplatňovať selekčný tlak človeka definovaný ako umelý výber, formuje sa adekvátna odpoveď na vplyv človeka a jeho životné prostredie. Prvé znaky umelej selekcie človekom sa prejavujú ako redukcia ostražitosti a plachosti a slabšia reakcia na vonkajšie podnety. Tieto zmenené vlastnosti sa prejavujú u všetkých druhov domestikovaných zvierat, vrátane vtákov.
Proces a mechanizmy domestikácie zvierat sú sprostredkované jeho tromi hlavnými cestami či scenármi. Tieto tri formy domestikácie voľne žijúcich zvierat plne pokrývajú všetky známe druhy domestikovaných zvierat a môžu byť aktuálne aplikované na niektorý z nich. Hlavné scenáre (smery) domestikácie voľne žijúcich zvierat sú nasledovné:
1. Domestikácia ulovených (zajatých) živých zvierat.
So zvyšujúcou sa obtiažnosťou lovu, spôsobenou hlavne nižšou koncentráciou zvierat, vznikla špecializovaná forma ich lovu vo forme odchytu živých jedincov. Lovenie a odchytávanie celých stád rôznych stredných a väčších druhov bylinožravcov sa vyvíjalo niekoľko storočí a jeho existencia je doložená archeologickými nálezmi z pohoria Zagros v Iráne spred 10 000 rokov. Avšak, prvé známky prechodu z klasického lovu usmrtením zvierat k jeho prechodu na ich lov v živej forme sa datujú už pred 12 000 až 13 000 kalendárnych rokov (7). V stáročnom domestikačnom procese vznikli z ulovených (zajatých) živých stád hovädzieho dobytka, oviec a kôz ich ovládateľné stáda a čriedy. Ovladateľné stáda dobytka, oviec a kôz poskytovali ľuďom pohotovostné zásoby mäsa, mlieka, vlny, koží a kožušín. Pre ľahšiu domestikáciu pôsobil i fakt, že prebiehala v prirodzených biotopoch ich voľného výskytu. Už v spomínaných oblastiach Mezopotámie, pohoria Taurusu a v Levantskom regióne (Blízkom východe) prebiehala pre človeka mimoriadne dôležitá a významná domestikácia dobytka (Bos taurus), oviec (Ovis aries) a kôz (Capra hircus).
Niektoré novšie genetické štúdie na voľne žijúcich a domestikovaných formách kôz bezoárových vo východnom Turecku a západnom Iráne preukázali existenciu 6 genetických haplotypov domácich kôz v ich zdivočenej populácii (9). Z týchto poznatkov môžeme usudzovať, že napriek niekoľkotisícročnému selekčnému tlaku človeka na stáda domácich kôz, v ich prirodzenom prostredí sa zachovali viaceré spoločné genetické prvky a nevýrazný morfologický účinok domestikácie na tento živočíšny druh v jeho prirodzenom teritóriu výskytu, domestikácie a ďalšieho kontrolovaného chovu. Tieto poznatky dokumentujú dôležitosť vplyvu životného prostredia na domestikované druhy.
Domestikácia zajatých stád poskytla človeku väčšinu druhov veľkých a stredných domácich cicavcov. Domestikáciou divoko žijúcich yakov druhu (Bos grunniens) v Himalájach dala vznik domácemu plemenu yakov vo vysokohorských podmienkach (7, 10). Touto cestou domestikácie vznikli v južnej Ázii i viaceré formy domáceho hovädzieho dobytka, ako napríklad vodný byvol (Bubalus bubalis) a hrbatý indický dobytok zebu (Bos inducus) (11).
V súčasnosti je dosiahnutý vedecký konsenzus o domestikácii juhoamerických plne domestikovaných druhov lamy (Lama glama), ktorá má pôvod vo voľne žijúcich lamách guanako (Lama guanaco) a lama alpaka je domestikovaná forma vikune (Lama pacos) (7).
Výborným modelovým zvieracím druhom pre domestikáciu zajatých čried poskytuje sob severský (Rangifer tarandus). Tento „najmladší” domestikovaný druh veľkých cicavcov sa do svojej domestikovanej formy začal vyvíjať pred 2000 až 3000 rokmi, avšak jeho domestikácia vo forme účelovo zajatých zvierat prebieha dodnes. V chovoch sobov sa praktizujú 3 spôsoby ich držby, pasenia a využitia. Ako prvý z nich môžeme uviesť tzv. „uzavretý čriedový systém”, ktorý zahrnuje veľké, demograficky rozmanité čriedy migrujúcich zvierat. „Voľnokempový” systém zahŕňa menšie čriedy sobov v blízkosti ľudských osád a tzv. „voľný system” , pri ktorom voľne pasúce sa (žijúce) soby sú v určitých opakujúcich sa časových obdobiach zhromažďované, pasené a využívané rôznymi pastiermi (7, 12).
2. Komenzálna (spolustolovnícka) domestikácia
Pri komenzálnej ceste (spôsobe) domestikácie sa voľne žijúce druhy dostali a žili v tesnej blízkosti človeka využívajúc jeho potravinové zdroje získané rôznymi spôsobmi (lov, poľnohospodárstvo). Počas dlhého vývoja človeka sa do jeho blízkosti dostali viaceré živočíšne druhy s ktorými ľudia nadviazali obojstranne výhodné ekonomické a sociálne vzťahy. Tieto relatívne úzke asociácie súviseli s potravinovými zdrojmi človeka na ktorých boli závislé i viaceré živočíšne druhy, ktoré žili v jeho blízkosti. Obojstranné (mutualistické) pozitívne výhodné vzťahy sú hybnou silou iných typov domestikácie medzi človekom a niektorými druhmi zvierat. Avšak aj u týchto odlišných typov domestikácie voľne žijúcich zvierat je mimoriadne dôležitý umelý slelekčný tlak vytvorený ľudskými kritériami, lebo tieto humánne kritéria a vlastnosti rozhodovali o tom, ktoré zvieratá budú ďalej zaraďované do ďalšej plemenitby a rozmnožovania.
Pri komenzálnom type domestikácie sa príslušníci ľudskej rasy dostávali do tesnej blíkosti niektorých druhov zvierat a vzájomne využívali blízkosť svojej tesnej koexistencie. Komenzálny typ domestikácie predstavovoval pre príslušný typ živočíšneho druhu, žitie blízko človeka, významný zdroj potravy, ktorá pochádzala zo zvyškov jeho stolovania a určitý druh ochrany pre inými voľne žijúcimi dravcami. Komenzálnym (spolustolovníckym) typom domestikácie boli zdomácnené mnohé domáce zvieratá ako napríklad psy, mačky, kury domáce, holuby domáce, morky v juhovýchodných oblastiach USA, pižmové kačice (Cairina moschata) v Južnej Amerike ako i morčatá peruánske (Cavia porcellus). Z významných veľkých hospodárskych zvierat bolo týmto spôsobom domestikácie zdomácnené prasa domáce (ošípaná) v juhovýchdnej Anatóĺii (Turecku). Počiatky domestikácie divokých prasiat siahajú až 12 000 rokov späť pri vytváraní ľudských osád a zmene spôsobu života človeka z lovca a zberača na usadlého človeka (roľníka) žijúceho v osadách (13).
Jedným z najstaršie domestikovaných živočíšnych druhov je pes domáci, ktorý vznikol domestikáciou vlka dravého (Canis lupus). Domestikácia vlkov začala pred viac ako 14 000 rokmi, ešte počas obdobia nomádskeho spôsobu života človeka, charakteristického ako lovecko-zberačské obdobie. Podľa niektorých autorov, domestikácia vlkov začala v strednej Európe a definitívne bola ukončená na Blízkom Východe. Je zrejmé, že niektoré menej bojazlivé svorky vlkov sprevádzali rodiny a skupiny lovcov počas ich putovania krajinou a priživovali sa na zvyškoch ulovených zvierat alebo lovili poranené zvieratá. Ľudia čoskoro zistili, že v blízkosti žijúce vlky (neskôr psy) sú vynikajúcimi strážcami, hlavne v noci a využívali ich na strážne a ohlasovacie schopnosti. Neskôr sa spolužitie človeka a psa rozvinulo do viacerých ľuďom výhodných aktivít vrátane obrany pred rôznymi votrelcami. S postupujúcou domestikáciou vznikli pastierske a služobné plemená. Umelá selekcia s luďmi žijúcich psov pre rôzne účely spolupráce a využitia vyústila do vzniku rôznych plemien a jej začiatok je datovaný do obdobia 3000 až 4000 rokov pred naším letopočtom (3).
Podľa archeologických nálezov, typickými predstaviteľmi tohto typu domestikácie sú mačky, ktorých domestikácia sa odhaduje do oblasti Blízkeho Východu približne pred 8500 rokmi (14). Najstaršie archeologické nálezy z ostrova Kréta dokazujú súžitie mačiek a človeka už pred 9500 rokmi (14). Avšak, väčšina písomných (tabuľkových) a archeologických zdrojov (nástenné maľby) uvádza domestikáciu mačiek v starovekom Egypte pred približne 3600 rokmi.
Mačka domáca (Felis silvestris catus) je rozšírená po celom svete a vznikla domestikáciou mačky divokej (Felis silvestris). Viaceré internetové zdroje udávajú tri geografické zemepisné formy (poddruhy) mačky divej. Avšak, genetickým porovnávaním krátkych úsekov mitochondriálnej DNA u domácich mačiek a ich divokých predkov bolo identifikovaných päť rôznych poddruhov mačky divokej. V Európe žije poddruh mačky divokej (Felis silvestris silvestris). V Južnej Afrike bol identifikovaný poddruh (Felis silvestris cafra). V centrálnych oblastiach Ázie žije poddruh (Felis silvestris ornata). Na severnom okraji Tibetskej náhornej plošiny bol zistený poddruh (Felis silvestris biety). Najnovšie výskumy potvrdzujú, že mačka domáca vznikla z poddruhu žijúceho na Blízkom Východe (Felis silvestris lybica) (3, 15). Niektorí odborníci z tejto oblasti zaraďujú mačku domácu (Felis silvestris catus) ako šiesty poddruh tohto živočíšneho druhu (3, 15).
Do komenzálneho (spolustolovníckého) typu (scenára) domestikácie domácich zvierat zaraďujeme i všetky druhy (poddruhy) domácich úžitkových vtákov. Z hospodárského významu a dôležitosti je najdôležitejším domestikovaným zástupcom triedy Aves kura domáca (Gallus gallus domesticus).
Domestikácia kúr začala približne pred 10 000 až 7000 rokmi pred naším letopočtom v juhovýchodnej Ázii a neskoršie nálezy kostí sú doložené zo severovýchodnej Číny okolo roku 5400 p. n. l. a približne pred 4000 p. n. l. sa domestikované kury dostali do Indie a o niekoľko storočí neskôr do starovekého Egypta (16). Väčšina autorov a publikácii sa zhoduje vo faktoch, že domestikácia divokých kúr začala na viacerých miestach v juhovýchodnej kontinentálnej Ázii (Vietnam), ako i na filipínskych ostrovoch a na ostrovoch Sumatra a Jáva súčasne a dominantným domestikovaným divokým druhom bola kura bankivská (Gallus gallus).
Už Charles Darwin tvrdil, že domáce kury predstavujú domestikovanú formu červenej kury bankivskej (Gallus gallus). Jeho predpoklady a tvrdenia boli potvrdené i súčasnou vedou prostredníctvom DNA analýz. Avšak, viaczdrojové miesta domestikačného procesu predpokladajú i viacdruhový domestikačný proces. V súčasnosti existuje vedecký konsenzus, že v procese domestikácie kury domácej zohrala významnú úlohu i divoká kura Sonneratova (Gallus sonneratii) nazývaná i sivá (zelená) džungľová kura (grey jungle fowl), vyskytujúca sa v súčasnosti vo voľnej prírode v Indii.
Z kury Sonneratovej si plemená domácich kúr „priniesli“ veľmi žiadané žlté sfarbenie kože (17). Pri DNA analýze prostredníctvom haplo-typov bolo zistené, že existuje viacero divokých predkov kury domácej, ktorá bola domestikovaná v plnej miere v rozmedzí 3000 rokov až 2500 rokov p. n. l. v Južnej Ázii. V skorých etapách domestikácie kury domácej a s jej rozšírením na západ prispela do tohto spoločného genetického hybridizačného produktu cejlónska džungľová kura (Gallus lafayettii). Nezávislá domestikácia nastala vo viacerých oblastiach v Južnej Ázii, v juhozápadnej Číne a susediacich oblastiach juhovýchodnej časti Ázijského kontinnetu (18).
Z novších starovekých kultúr sa uvádza predovšetkým Egypt, kde viacerí autori uvádzajú rok 1350 p. n. l., ako i fakty, že primárnym účelom domestikácie nebola hospodárska úžitkovosť vo forme mäsa a vajec, ale kohútie zápasy. Zo starovekého Egypta existujú i prvé zmienky o umelej inkubácii pomocou ťavieho trusu. Táto technika bola považovaná za posvätnú a bola udržovaná v tajnosti po celé storočia. Zo starovekého Grécka sú známe vyobrazenia kohútov a sliepok z obdobia 700 až 500 rokov p. n. l. a kurčatá sú považované za prestížne a delikátne jedlo na hostinách. V Starom Ríme boli sliepky a kurčatá posvätné zvieratá, pričom veštenie prostredníctvom ich správania bolo veľmi dôležité. Dôležitým udalostiam v Ríme a ich schvaľovaniu v senáte predchádzalo veštenie prostredníctvom posvätných sliepok. Veštba bola priaznivá ak sliepky hltavo zobali predložené obilie a nepriaznivá, ak posvätné sliepky odmietali jesť a piť. Starí Rimania veľmi dbali na pravdivosť veštby a prísne sa vyvarovali falošnej veštby (18). Chov sliepok v Ríme slúžil kulinárskym praktikám, na posvätné účely a na kohútie zápasy. Archeologické nálezy kostí sliepok v Stredomorí boli datované okolo roku 800 p. n. l. V Starom Ríme sa kury chovali a vykrmovali na veľkých farmách a všeobecne bolo známe, že kastrované kohúty rýchlo priberali na váhe. So zánikom Rímskeho impéria dôležitosť chovu kúr, v stredoveku, veľmi upadla (18).
Do Južnej Ameriky boli kury dovezené po prvý raz Polynézanmi, ktorí sa doplavili k Pacifickému pobrežiu juhoamerického kontinentu. Väčšina vedcov je presvedčená, že introdukcia do Južnej Ameriky nastala ešte v predkolumbovskej ére. Chov kúr sa orientoval na kohútie zápasy, ktoré sa stali významným zdrojom zábavy a kultúry. Avšak, tradícia a kultúra kohútich zápasov sa vyvinula v Ázii. Kohútie zápasy na Indonézskom ostrove Bali sa stali významným prvkom miestnej kultúry. Kohút bol stotožňovaný so slovkom „Sabung“, ktorý bol prenesený i do humánnych sociálnych významov a predstavoval hrdinu, šampióna, bojovníka, osobnosť či dokonca politického kandidáta.
Európania, ktorí osídľovali Severnú Ameriku našli chov hydiny v podobe chovu moriek a kačíc. Avšak, tieto domestikované druhy hydiny nemohli saturovať zásobovanie vajcami, ktoré boli čoraz žiadanejšie. Už v 19. storočí existovali viaceré plemená hydiny s pomerne stabilným fenotypom. Zaujímavý dôkaz o celosvetovom rozšírení plemien kury domácej predstavuje chromolitografia od autorov L. Prang and Co., na ktorej je vyobrazených 52 typov (plemien) kury domácej. Avšak, skutočný rozmach a zavedenie brojlerových typov kúr nastáva v USA až v počiatkom 20. storočia, kedy boli do Spojených štátov importované mäsové typy sliepok typu korniš. V tých časoch nastáva delenie šľachtenia sliepok pre veľkovýrobu na mäsové a znáškové typy.
Komenzálnym (spolustolovníckym) typom domestikácie boli na rôznych územiach Strednej a Severnej Ameriky domestikované viaceré poddruhy (druhy) moriek. Morka divá (Meleagris gallopavo) obýva v 6 poddruhoch pomerne rozsiahle oblasti Strednej a Severnej Ameriky. Sú to nasledujúce poddruhy: morka divá východná (Meleagris gallopavo silvestris), morka divá Merriamsova (Meleagris gallopavo merriani), morka divá Gouldova (Meleagris gallopavo mexicana), morka divá floridská (Meleagris gallopavo osceola), morka divá intermediárna (prechodná) (Meleagris gallopavo intermedia), žije v povodí rieky Rio Grande, nominátna forma morky divej – morka divá mexická (Meleagris gallopavo gallopavo). Poddruh morky divej (Meleagris gallopavo ocellata) sa vyznačuje menšou veľkosťou a pestrejším sfarbením a žije na polostrove Yucatan v Mexiku, je mimoriadne rezistentná voči domestikačnému tlaku a pôvodne ju domestikovali Aztékovia. V kultúre a mytológii Aztékov boli morky spájané s bohom figliarstva a veselosti Tezcatlipacom, kvôli ich veselému spoločenskému správaniu sa, hlavne počas toku (19).
Kosti moriek datované spred 2000 rokov p. n. l. boli objavené v starodávnom mayskom meste el Mirador v Guatemale. Avšak, tieto kostrové nálezy moriek sú lokalizované 650 až 950 kilometrov od teritória ich prirodzeného výskytu. Viacerí autori si v týchto súvislostiach kladú otázku, kedy a kde začala a prebehla domestikácia moriek v oblastiach ich prirodzeného výskytu. Archeológovia predpokladajú, že pôvodní obyvatelia v centrálnej časti Mexika začali s domestikáciou tohto druhu približne spred 1500 rokov p. n. l. Avšak, reálne archeologické nálezy skamenených zvyškov peria moriek a kukurice v ľudských obydliach v centrálnom Mexiku, spred 800 rokov p. n. l. nás vedú k záverom o ich chove v zajatí až v tomto období. Viacerí archeológovia a zoológovia sa zhodujú na fakte, že domestikácia moriek prebehla na viacerých miestach a rôznych časoch Nového sveta (20).
V súčasnosti neexistuje konsenzus ohľadne rôznych poddruhov či druhov, ktoré boli pôvodne domestikované. V centrálnej časti Strednej Ameriky v prehispánskom období žili dva poddruhy respektíve druhy morky divokej. V severnej časti mayskej ríše žila menšia a pestrejšie sfarbená poddruhu (Meleagris gallopavo ocellata), ktorú niektorí autori uvádzajú ako samostatný druh Meleagris ocellata). Divoká mexická morka (Meleagris gallopavo gallopavo) žije v strednom a severnom Mexiku a je považovaná za divokého predka súčasných celosvetovo rozšírených moriek (21). Avšak, podľa najnovších šúdii bola morka divoká nezávisle domestikovaná dva razy. Kým prvá domestikácia prebehla v Mexiku, tak druhá (nezávislá) domestikácia morky divej prebehla približne 200 rokov p. n. l. starodávnými puebloánskymi indiánskými kultúrami nazývanými „Asanazi“ na juhozápade USA na Coloredskej náhornej plošine v oblasti „Four Corners“.
Domestikované formy divokých kačíc sa chovajú v zajatí pre mäso, vajcia a perie. Domestikované kačice a ich plemená pochádzajú od dvoch živočíšnych druhov divokých kačíc, z ktorých každá žije na inom svetadiele. Väčšina úžitkových (brojlerových) kačíc a drobnochovateľských plemien (Anas platyrhynchos domestica) predstavuje domestikované formy a plemená kačice divokej (Anas platyrhynchos). Latinský názov rodu je odvodený od latinského slova kačica (anas) a druhový názov je odvodený od dvoch gréckych slov „platus“ je v preklade široký a „rhynchos“ znamená chvost. Jej domestikácia prebehla v juhovýchodnej Ázii pred viac ako 500 rokov p. n. l. Avšak prvé zmienky o jej chove v zajatí sú datované do starovekého Egypta, pričom existujú záznamy, že sa používala ako posvätné obetné zviera v rokoch 1353 až a 1336 p. n. l., pričom nie je vylúčené, že už v tomto období bola chovaná na mäso (22). Jej cesta úplnej domestikácie a mäsového využitia začala i pokračovala v juhovýchodnej Ázii. Faktom zostáva, že niektoré plemená a línie kačíc sú fenotypicky vzdialené exteriéru svojich divokých predkov. Avšak, prostredníctvom mtDNA analýz a výskytu špecifických haplo-typov bolo zistené, že aj plemená pekinských kačíc pochádzajú zo spoločného predka kačice divokej (Anas platyrynchos) (23).
Avšak, niektoré plemená domácich kačíc pochádzajú z divokej pižmovej kačice (Cairina moschata) žijúcej v centrálnych častiach Južnej Ameriky, v povodí rieky Amazonky. Pôvodná pižmová kačica je dobre lietavá a hniezdi na stromoch. Amazonskí indiáni ju domestikovali kvôli chutnému dostupnému mäsu a vajciam ako i vlastnosti vychytávať larvy rôzneho hmyzu žijúce vo vode a vlhkom prostredí. Týmto spôsobom ich kačice zbavovali rôzneho hmyzu žijúceho v blízkosti ich obydlí. Viaceré štúdie unisono konštatujú, že všetky plemená domestikovaných kačíc pochádzajú z uvedených dvoch divokých predkov. Všetky ostatné plemená prevažne okrasných kačíc nie sú plne domestikované alebo sú hybridy. (24).
Jednými z najstarších domestikovaných úžitkových vtákov sú husi domáce. Viaceré zdroje uvádzajú, že ich domestikácia prebehla približne pred 3000 rokmi v starom Egypte. Sú rozšírené celosvetovo od severných častí mierneho pásma až po subtropické a tropické oblasti (25). Existuje množstvo divokých druhov husí, ktoré možno prispeli do genofondu rôznych plemien domácich husí vo väčšej či menšej miere. FAO (Food and Agriculture Organization) rozoznáva 96 genetických skupín domácich husí rozšírených po celom svete. Avšak, väčšina plemien pochádza z domestikácie dvoch divokých predkov, alebo z rôzneho stupňa kríženia týchto pôvodných druhov. V Ázii boli domestikované husi hrboľové (Anser cygnoides), od nich odvodené plemená sa chovajú v bielej a sivej (hnedej) forme. Biele plemená hrboľových (čínskych) husí majú oranžové nohy, zobák a hrboľ, hnedé plemená hrboľových husí majú oranžové nohy, ale ich zobák a hrboľ sú čierne alebo tmavozelené.
V Číne sa rozlišuje a chová 20 plemien husí odvodených od divokej husi hrboľovej (10). Najznámejšími celosvetovo rozšírenými plemenami vyšľachtenými z divokej hrboľovej husi (Anser cygnodes) sú huoyanská hus pochádzajúca z oblasti Changtu v Liaong provincii, v Číne. Toto plemeno predstavuje husi ľahšieho telesného rámca s vysokou znáškou až 200 vajec ročne. Gunáre dosahujú hmotnosť od 4,0 do 4,5 kg a husi od 3,0 do 3,5 kg. Huoyanské husi sú odolné voči chladu a ich znáška začína už vo veku 240 dní (25).
Kubánske husi majú pôvod v Kubánskom poľnohospodárskom inštitúte v južnej časti Ruska a vznikli krížením čínskych husí a husí z oblasti Gorkeho. Ide o ťažké plemeno husí s hmotnosťou gunárov okolo 5,2 kg a husi majú hmotnosť 4,8 kg. Vajcia majú hmotnosť okolo 150 gramov a husi disponujú pomerne vysokou znáškou okolo 50 až 60 vajec, čo sa s úspechom využíva v plemenárskych programoch (25).
Väčšina produkčných i drobnochovateľských plemien pochádza z husi divokej (Anser anser). Patria sem husi pomoranské, landeské, biele maďarské a v Európe populárne biele talianske, ktoré sú šľachtené pre veľkovýrobu v samčích a samičích líniach.
Medzi najstaršie domestikované domáce vtáky prostredníctvom komenzálnej (spolustolovníckej) domestikácie je holub domáci (Columba livia domestica). Súžitie človeka s holubom prebiehalo ešte pred vlastnou domestikáciou holuba skalného (Columba livia). Blízkosť človeka a ľudských obydlí poskytovali holubom čiastočnú ochranu pred predátormi, ktorí sa blízkosti človeka stránili, neskôr v procese domestikácie človek poskytoval holubom zbytky zo svojej poľnohospodárskej činnosti vo forme zŕn. Naopak, holuby boli pre človeka pohotovostnou zásobou živého mäsa a vajec a človek im začal poskytovať dutinové priestory pre stavbu hniezd. Väčšina autorov tejto problematiky sa zhoduje s faktami, že domestikácia holubov nastala 4000 až 3000 rokov p. n. l. v Mezopotámii, odkiaľ sa šírila do Stredomoria a Orientu (26). Holuby boli využívané najmä starovekými námorníkmi pre ich dokonalú orientáciu, nakoľko pri ich vypustení z lode, leteli vždy k brehu. Prvé archeologické nálezy domestikácie holubov pochádzajú z oblasti Vučedol-Gradac v Chorvátsku v podobe tzv. Vučedolskej holubice, ktorá bola objavená v roku 1938 v spomínanej oblasti v Chorvátsku a ktorej replika sa stala veľmi populárnou medzi chovateľmi holubov (27). Chov holubov sa stal mimoriadne atraktívnym takmer na všetkých územiach Starého kontinentu i kvôli jeho uctievaniu v mnohých náboženstvách.
3. Priama domestikácia
Pod pojmom priama domestikácia rozumieme jej finálny vysoko sofistikovaný typ, ktorý využíva domáce zvieratá na rôzne pracovné činnosti. Priamym typom domestikácie boli domestikované ulovené (zajaté) živé živočíšne druhy. Najstaršie archeologické (kreslená keramika) dôkazy o využívaní dobytka na prácu a dojenie pochádzajú z južných oblastí Levantu (Blízkeho Východu) spred 6000 rokov (28). Najznámejším domácim zvieraťom domestikavaným týmto typom (scenárom) je kôň (Equus caballus), krorého domestikácia prebehla na viacerých miestach vo svete. Avšak, prvé vedecké dôkazy vo forme detekcie bielkovín konského mlieka na dobovej keramike pochádzajú zo severného Kazachstanu spred 5500 rokov (29). Priamym spôsobom boli domestikované somáre (Equus asinus), jednohrbé ťavy Starého Kontinentu (Camelus dromedarius) boli domestikované na Arabskom poloostrove a dvojhrbé ťavy (Camelus bactrianus) v Strednej Ázii. V pomerne nedávnej dobe boli priamym spôsobom domestikované mnohé druhy cicavcov (norky, činčily, nutrie), vtákov (dravce, emu, exotické vtáky), pričom konečný počet domestikovaných živočíšnych druhov nie je zďaleka uzavretý a pokračuje do dnešných čias.
MUDr. Michal Straka, CSc.
Text k obrázkom:
1. Poddruh morky divej (Meleagris gallopavo ocellata) sa vyznačuje menšou veľkosťou a pestrejším sfarbením, žije na polostrove Yucatan v Mexiku.
2. Divoká pižmová kačica (Cairina moschata). Foto Dušan Barlík
3. Kura bankivská Gallus gallus. (3)
Literatúra
1. Clutton-Brock J.: A natural history of domesticated mammals., Cambridge Univ. Press, Cambride, UK.
2. Price EO.: Behavorial aspects of mammal domestication., Q Rev. Biol., 1984, 59, 1-32.
3. Driscoll CA, Macdonald DW, O´Brien SJ.: From wild animals to domestic pets, an evolutionary view of domestication., Proc. Nat. Ac. Sci., 2009, 106, Supll. 1, 9971-76.
4. Bar-Yosef O.: The Natuffian Culture in the Levant, Treshold to the of Agriculture., Evol. Anthropol., 1998, 6, 159-177.
5. Clutton-Brock J.: A natural history of domesticated mammals., Cambridge Univ. Press, Cambride, UK.
6. Price EO.: Behavorial aspects of mammal domestication., Q Rev. Biol., 1984, 59, 1-32.
7. Driscoll CA, Macdonald DW, O´Brien SJ.: From wild animals to domestic pets, an evolutionary view of domestication., Proc. Nat. Ac. Sci., 2009, 106, Supll. 1, 9971-76.
8. Bar-Yosef O.: The Natuffian Culture in the Levant, Treshold to the of Agriculture., Evol. Anthropol., 1998, 6, 159-177.
5. Gentry A, Clutton-Brock J, Groves CP.: The naming of wild species and their domestic derivates., J. Archeol. Sci., 2004, 31, 645-651.
6. Clutton-Brock J.: The Walking Larder.Patterns of Domestication, Pastoralism, and Predation. Unwin Hyman. 1989, London.
7. Zeder MA.: Pathways to animal domestication., Chap. 9. in Bettinger et al.: Biodiversity in Agriculture: Domestication, Evolution, and Sustainbility, Cambridge University Press, 2012.
8. Price EO.: Behavorial development in animals undergoing domestication., Applied Animal Behavior Science, 1999, 65, 245-71.
9. Naderi S, Rezaei H-R, Pompanon F, et al.: The goat domestication process inferred from large-scale mitochondrial DNA analysis of wild and domestic individuals., Proc. National. Acad. Sci., 2008, 105, 17 659-64.
10. Guo S, Savolainen P, Su J, et al.: Origin of mitochondrial DNA diversity of domestic Yaks., BMC Evol. Biol., 2006, 6, 73.
11. Fuller DQ.: Agriculture origins, and frontiers in South Asia.: A working analysis., J. World Prehist., 2006, 20, 1, 86.
12. Baskin LM.: Reindeer husbandry/hunting in Russia in the past, present, and the Future., Polar Res., 2000, 19, 23-29.
13. Redding RW.: Breaking the mold, a consideration of variation in the evolution of animal domestication. In chap.: Vigne JD, Peters J, Helmer D.: The first steps of domestication., s. 41-59, 2005, Oxbow books, Oxford, GB.
14. Vigne JD, Guilaine J, Debue K, Haye L, Gérrard P.: Early taming of the cat in the Cyprus., Science, 2004, 304, 259.
15. Driscoll CA et al.: The Near Eastern origin of cat domestication., Science, 2005, 317, 519-23.
16. Adler J, Lawler A.: How the chicken conquired the world., Smithosian Magazin., Retrieved April 14, 2014.
17. http://blogs.1t.vt.edu/chiskens/2013/05/01/evolutionary-history-of-the-chicken-pigeon-a..
18. http://blocks.1t.vt.edu/chickens/2013/05/01/evolutionary-history-ofchicken-pigeon-...
19. „Ancient North and Central American History of the Wild Turkey“. Wildturkeyzone.com. Retrieved December 21, 2007.
20. Underwood E.: The taming of turkey, 2012. http//wwwscienmag.org./news/2012/08/tamingturkey.
21. Thornton E, Emmery K.: Origin of domestic turkey. Florida museum of natural history. http//www.flmnh.ufl.edu./envarch/research/turkey.
22. „Anas platyrhynchos, Domestic duck, Digi Morph Staff-The University of Texas at Austin“. Digimorph. org. Retrieved 23 December 2012.
23. Qu L, Liu W, Yang F, Hou Z, Zheng J, Xu G, Yang N.: Origin and domestication history of Peking ducks determined through microsatellite and mitochondrial marker analysis., Sci. China C. Life Sci., 2009, 52, 11, 1030-1035.
24. Mc Gowan KJ.: Confusing domestic ducks (and hybrids)., Cayuaga Bird Club Newsletter, 2006, 2-3.
25. FAO Corporate Document Repository., Chapter 1. Origins and breeds of domestic gees. http://www.fao.org/docrep/ééť/Y4359E/y4359e0.3htm
26. http://www.wysinfo.com./Pigeons/.History of pigeons doves htm.
27. Kubica E.: Vučedolská holubica., Chovateľ, 2013, 10, 18.
28. Ussiskhin E.: The Ghassulian shrine at Ein Gedi., 1980, 7, 1-44, Tel Aviv.
29. Zeder MA.: Pathway to animal domestication., Chap. 9. in Bettinger et al.: Biodiversity in Agriculture: Domestication, Evolution, and Sustainility, Cambridge University Press, 2012.
