Osobnosti | Róbert Zacharides
Róbert Zacharides

                                                                                                                                                                                                                             Vložené 21.02.2020

V našom veku dobre padne  zaspomínať si na mladé časy, zvlášť na to obdobie, ktoré sa dá hodnotiť ako úspešné. Jedna dosť podstatná časť môjho života bola chovateľská činnosť. Mali sme dom na priaznivom mieste, takže naše domáce zvieratá mali vytvorené dobré podmienky – začal svoje rozprávanie Róbert Zacharides.

Róbert, kedy sa začala tvoja chovateľská činnosť?

- Začala sa asi v roku 1947. Vtedy som pracoval ako rušňovodič na železnici. V tom čase bolo zásobovanie potravinami dosť obmedzené, tašku na dlhšie cesty bolo ťažko naplniť. Jeden kamarát mi poradil, aby som začal chovať králiky. Vraj, keď sa budem chystať do služby, môžem zabiť králička a manželka mi bude mať čo zabaliť. I keď to celkom situáciu nevyriešilo, predsa aspoň uľahčilo. Manželka bola v domácnosti, starala sa o deti,  tak mohla aj v chovateľstve pomôcť. Králiky som si zaobstaral. A to boli moje chovateľské začiatky.

 

Aký bol prechod od čisto úžitkového chovu na vyšší stupeň?

- Postupne som sa prepracoval k čistokrvným králikom a začal som získavať aj na odbornosti. Čítal som  odbornú literatúru a zaujímal som sa aj o chovateľskú organizáciu. Najbližšie bol chovateľský spolok v Martine, tak som sa doň prihlásil. Neskoršie sme tam prešli z Vrútok asi dvadsiati. Keď sa záujem chovateľov zvýšil, založili sme si chovateľský spolok na Vrútkach. Mňa si zvolili členovia za predsedu.

V tom čase mali ľudia zvýšený záujem o chov úžitkových drobných zvierat.

- To určite. Záujem o chov čistokrvných zvierat sa zvyšoval aj v iných okolitých obciach a tak sme založili aj okresnú organizáciu. Postupne sme zakladali aj nové miestne organizácie. Záujem sa zvyšoval, chuť stupňovala a začali sme organizovať výstavy zvierat a chovateľské zábavy, na Vrútkach aj v Martine. Zvyšovala sa úroveň organizačná, odborná i spoločenská.

O našej činnosti sa dozvedeli aj na Ústrednom výbore  zväzu v Bratislave, nadviazali s nami spoluprácu. Odvtedy sme sa zúčastňovali aj na centrálnych podujatiach.

 

Z výstavy slovenských čuvačov (14. 9. 1974), sprava Róbert Zacharides, Bedrich Mészáros, Dušan Barlík. Meno vystavovateľky psa Cira z Oškerdy  sa nezachovalo.

Vo funkciách si postupoval, od predsedu MO SZD až po organizačného pracovníka na Slovenskom zväze drobnochovateľov.

- V záujme zvyšovania chovateľskej úrovne som spolupracoval na ustanovení  Slovenského zväzu drobnochovateľov, skratka SZD. Stalo sa tak v roku 1969. Na zakladajúcom zjazde som sa stal členom Ústredného výboru SZD. V pomerne krátkom čase sa nám podarilo založiť okresné organizácie vo väčšine vtedajších okresov a veľa nových miestnych organizácií, ktoré boli neskôr premenované na základné organizácie. Členskú základňu čoskoro tvorilo takmer 80 tisíc členov. Našu chovateľskú činnosť podporovali aj štátne orgány, takže sme si mohli kúpiť budovu pri Veľkej tržnici v Bratislave a SZD začal aj s činnosťou obchodnou.  ÚV SZCH založil obchodný podnik Chovprodukt a tento vytvoril sieť predajní s rovnakým názvom. Tieto predajne svojím tovarom uľahčovali drobnochovateľom ich činnosť.

Patril si k tým členom ÚV SZD, ktorí kládli dôraz na zvyšovanie odbornosti chovateľov.

- Ústredný výbor SZD vplýval na odborné komisie zväzu, aby sa starali o rast odbornosti chovateľov. Funkcionári si kládli za povinnosť, ak boli zo základných organizácií oslovení, zúčastňovať sa na schôdzach základných organizácií a jestvujúcich klubov, často s prednáškami na požadovanú tému. Veľkú pozornosť sme venovali šľachteniu oravky, trvalú pozornosť sme venovali slovenským hrvoliakom, komárňanským kotrmeliakom a košickým kotrmeliakom. Na tieto úlohy sa sústredili aj pracovníci odborného oddelenia pod vedením Štefana Maara. V tom čase bol pre takmer každý odbor určený zodpovedný pracovník.


Ty, tvoji spolupracovníci z Klubu chovateľov slovenských čuvačov a SZD ako strešná organizácia ste sa zaslúžili aj o medzinárodné uznanie slovenského čuvača.

- Určite, uznanie slovenského čuvača Medzinárodnou kynologickou federáciou  patrilo medzi priority Slovenského zväzu drobnochovateľov. Jeho pôvodný názov, ako ho nazval zakladateľ organizovaného chovu čuvačov Prof. Antonín Hrůza, bol tatranský čuvač. Poľské plemeno, ovčarek poľsky podhalansky si však Poliaci preložili, úplne nelogicky ako Bergé de Tatra, a tak naše plemeno nemohlo niesť tento názov, ktorý by mu podľa kraja a krajiny pôvodu prislúchal a ako sa na Slovensku nazýval. Prof. Ludmila Laufbergerová, ktorá v uznávacej komisii zastupovala Československú poľovnícku kynológiu pohotovo zmenila názov z tatranský čuvač na slovenský čuvač. V tejto fáze uznávania, bolo to roku 1965, sme aj toto považovali za úspech a Klub chovateľov slovenských čuvačov, teda všetci jeho členovia, dostali ďalší impulz pre rozvoj a skvalitňovanie exteriéru i pováh, teraz už pod novým názvom slovenský čuvač.
 

Hovoríš stále skromne o tých druhých. Ale aj tvojou zásluhou sa dosiahol v tom čase nebývalý rozvoj plemena.

- V tom čase som bol predseda Klubu chovateľov slovenských čuvačov. Po uznaní čuvača sa rozhodnutím členskej schôdze zmenilo sídlo klubu, ktoré bolo dovtedy v Brne a kde ho viedol odborne Dr. Vilém Kurz. Za sídlo klubu bola určená Žilina, najmä preto, že tajomník klubu František Nemec bol zo Žiliny. V jeho činnosti mu výdatne pomáhala jeho manželka Katarína, ktorá v tom čase bola dušou žilinskej kynológie a všetky vtedajšie výstavy v Budatínskom zámku sa usporiadali pod jej taktovkou. Dr. Vilém Kurz bol naďalej hlavným poradcom chovu a fungovali aj krajskí poradcovia chovu. Zo známych osobností to bol Bedrich Mészáros, skúsený posudzovateľ čuvačov a iných plemien psov, Ing. Stanislav Toman a ďalší. Chov slovenských čuvačov nadobudol v rámci celej Československej republiky nebývalý rozvoj. V tom čase sa v televízii vysielal seriál Bella a Sebastián. Bella, pyrenejský horský pes, výzorom pripomínala slovenského čuvača, prispela veľmi k žiadanosti čuvača. Meno Bella bolo vo vrhoch čuvačov pod písmenom B určite v každej chovateľskej stanici.

Róbert Zacharides na výstave psov v Žiline (Budatínsky zámok) roku 1973.


Ktoré zvieratá, z tých čo si choval, si mal najradšej?

- Choval som hempšírky, králiky novozélandské biele, holuby slovenské hrvoliaky. Vždy sme mali doma niekoľko kanárikov. Kanáriky bývali v našej rodine aj v časoch mojej mladosti. Venoval sa im môj otec a bývalo ich často viac ako štyridsať. Najviac lásky a záujmu som však venoval slovenským čuvačom, a to nielen vlastným, ale ako funkcionár ich rozvoju v celom Československu. Moja chovná stanica niesla názov „z Turčianskej záhradky“. Najznámejší pes pôsobiaci v chove bol Umek z Turčianskej záhradky, ale aj ďalší.

Bol si nejaký čas aj zamestnancom na sekretariáte SZD.

- Bol som rok zamestnaný na sekretariáte ako organizačný referent a rád na toto obdobie spomínam. Bol tam dobrý mladý kolektív zanietených chovateľov. Rád spomínam na predsedu SZD Ľudovíta Žákovica, referenta pre mládež Jána Studeného, v tom čase si tam pracoval predsa aj ty, mal si na starosti rozvoj slovenskej kynológie a darilo sa Ti. Veľmi nám pomáhal pri práci aj dobrý vzťah s funkcionármi zdola. Vlastne, my sme pomáhali funkcionárom na OV SZD a ZO SZD a oni zase nám, najmä informáciami a návrhmi, čo by bolo treba pre členov urobiť. Medzi veľmi zanietených spolupracovníkov patrila členka ÚV SZD pani Klára Medvecká. Pravdaže, mohol by som vymenovať celý rad funkcionárov a radových členov, ktorí priložili ruku a um pre rozvoj chovateľstva v tom čase.

 


Ako je to s tvojím chovateľstvom v súčasnosti?

- Teraz už nič nechovám. Po rokoch som sa dostal do situácie, že  pri prestavbe Vrútok nám zbúrali náš rodinný dom. Tým sa moja chovateľská činnosť skončila.

Ale činný si bol vo funkciách naďalej.

- Áno, ale na inom poste. V roku 1990 ma zvolili za poslanca Mestského zastupiteľstva mesta Vrútky a stal som sa zástupcom primátora mesta. Teším sa z detí. Syn bol až do odchodu do dôchodku vedúci kultúry v meste Martin a vnuk prednosta mesta Vrútky. To sú veci, ktoré v starobe veľmi potešujú.

Predpokladám, že kontakty s chovateľstvom máš a že jeho vývoj sleduješ.

- Kontakty mi poskytuje časopis Chovateľ a občasné rozhovory s chovateľmi, ktorých som poznal počas svojej aktivity, ale je ich už málo.  Keď čítam časopis Chovateľ mám z neho radosť, lebo je na vysokej odbornej úrovni. Z neho sa dozvedám, že chovateľstvo na Slovensku odborne rastie. Prajem všetkým chovateľom, bez ohľadu nato, akým zvieratám sa venujú, aby v chovateľstve naďalej úspešne postupovali.

Róbert Zacharides oslávi 11. marca 2020 krásne životné výročie – 96 rokov.

Zhováral sa Dušan Barlík



nasledujte nás