SLOVENSKÁ HUS – napísali o nej
Vložené 15.05.2020
CHOVÁM SLOVENSKÚ BIELU HUS
Pozorne sledujeme v časopise články o chove slovenskej bielej husi. Objavujú sa však zriedkavo. Preto napíšem aspoň niekoľko riadkov z mojich skromných skúseností.
Základ chovu som získal od chovateľa Pavla Ilavského z našej obce, ktorý sa chovom slovenskej bielej husi zaoberá už dávnejšie. Pôvodný materiál získal zo Záhoria. Boli to veľmi pekné, váhovo dobré husi s jednoduchým podbruškom.
Spoločne s chovateľom Ilavským sme navštevovali územia, kde sa pravdepodobne mala nachádzať slovenská biela hus. Zašli sme na Podunajskú nížinu do gazdovských dvorov v okolí Malého Dunaja. Gazdinky však už nemajú vlastný odchov húsat, ale si každý rok kupujú húsatá z veľkochovov. V niektorých lokalitách by sa ešte našli jedince pochádzajúce zo slovenskej bielej husi, ale do plemenného chovu ich nemožno zaradiť. Navštívili sme okolie Nitry, odkiaľ pred niekoľkými rokmi nakupoval husi aj Výskumný ústav chovu a šľachtenia hydiny v Ivanke pri Dunaji. Nedopátrali sme sa však po chovateľovi tohto plemena, i keď sa tu vraj nachádza.
V Brestovanoch som navštívil staršieho chovateľa, ktorý sa vraj už viac rokov zaoberá chovom slovenskej bielej husi. Postupne však upúšťa od tohto chovu pre ťažkosti so zaobstarávaním nepríbuzných jedincov. Získal som od neho štvorročnú hus. Gunára mám od chovateľa zo Serede.
V tejto sezóne (1977) mám v chove dva nepríbuzné páry. Do jedného kmeňa som zaradil husičku z minuloročného odchovu. Podmienky na chov mám vyhovujúce. Neďaleko domu je potok a priestranná lúka, na ktorej sú husi celé dni.
Z počutia viem o chovateľovi slovenskej bielej husi na Morave pri Brne, ale ani meno ani presnejšiu adresu nepoznám. Ďalej je to začínajúci chovateľ M. Cáder z Bíňoviec pri Trnave a chovateľ B. Cepko zo Zelenča. Stretávam sa s nimi a navzájom si vymieňame skúsenosti.
I. Krchnák
Suchá nad Parnou
Záhradkár Chovateľ 2/1977
V SUCHEJ NAD PARNOU
Začalo to v Piešťanoch. Chovateľ Igor Krchňák zo Suchej nad Parnou tam v septembri (1976) vystavoval slovenskú bielu hus. Požiadali sme ho o článok, ktorý uzrel svetlo sveta v tohtoročnom februárovom čísle (ZCH 2/1977). Medzitým, vystavený kmeň slovenských bielych husí získal víťaznú cenu aj na Celoštátnej výstave drobných hospodárskych zvierat v Brne v novembri 1976.
Preto sme radi privítali pozvanie chovateľov zo Suchej nad Parnou, aby sme sa zoznámili s ich chovmi. Navštívili sme predsedu MO SZD Igora Krchňáka, tajomníka MO SZD Jozefa Nádašského, predsedu odbornej hydinárskej komisie MO SZD Pavla Ilavského a ďalších chovateľov. Spolu s nami do Suchej nad Parnou zavítal aj predseda chovateľskej sekcie redakčnej rady nášho časopisu (Záhradkár Chovateľ) Ing. Vladimír Malík.
Zaujala nás predovšetkým vodná hydina, pretože v Suchej nad Parnou vzišla myšlienka na založenie Klubu chovateľov vodnej hydiny SZD. A bolo na čo pozerať. Videli sme kačice ruánske, saské a aylesburské. Husi slovenské, tulúzske a emdenské. Pravda, ťažisko chovu je na niekoľkých chovateľoch. Stalo sa už, že nadšenci z výboru zadovážili zriedkavo vyskytujúce sa plemeno, zaradili ho do chovu člena organizácie, avšak výsledok bol zarmucujúci. Husi skončili na pekáči skôr, ako by sa dovezené plemeno mohlo rozšíriť. Súdruhovia z vedenia sa však nedajú odradiť počiatočnými ťažkosťami. Veria, že sa im podarí povzniesť predovšetkým chov slovenskej bielej husi.
Pri odchode sme sľúbili odovzdať odkaz čitateľom: pozvánku do Klubu chovateľov vodnej hydiny a prosbu, aby nezaplavovali chovateľov v Suchej nad Parnou objednávkami na násadové vajcia, húsatá a káčatá. Ani pri najlepšej vôli nedokážu, zatiaľ, uspokojiť záujemcov. Navyše, mnohým nestačia ani odpovedať na listy. Veď záľube sa venujú len popri zamestnaní a starostlivosti o rodiny.
-fv-
Záhradkár Chovateľ 7/1977
SLOVENSKÁ BIELA HUS /SLOVENSKÁ PODUNAJSKÁ HUS
Slovenská hus je stredne ťažké plemeno husí, ktoré vzniklo na Slovensku z pôvodného krajového rázu chovaného v okolí Nitry a Levíc. Pri šľachtení sa použila aj maďarská a emdenská hus. Dá sa odchovávať na paši a ľahko sa kŕmi. Pre dobré vlastnosti pri odchove húsat, dobré zužitkovanie krmív a pre dispozíciu na produkciu veľkej tučnej pečene je slovenská biela hus vhodným a vďačným objektom na chov v drobnochovateľských podmienkach. O jej zveľaďovanie sa stará SZCH prostredníctvom Klubu chovateľov vodnej hydiny.
Telo má kompaktné, pekne tvarované. Hlava primerane veľká, stredne dlhá, klenutá. Zobák kratší, klinovitý, pomarančovo červený, na hrote s výrazným svetlejším nechtom. Prechod do hlavy plynulý. Oči tmavomodré, obočnica pomarančová, pravidelne kruhovitá. Krk dlhý, vzpriamený; perie v jeho hornej tretine usporiadané striedavo do kratších pozdĺžnych rýh a oválov, čím vzniká dlhší naberaný golier. Chrbát široký, v profilovej línii smerom dozadu mierne sklonený, po bokoch plynulo zaoblený. Nasadenie chvosta mierne podvihnuté, chvost uzavretý do tvaru polkruhovitého vejára. Prsia plné, široké, oblé. Hruď široká, dlhá, dobre osvalená. Brucho plné, oblé, podbrušie jednoduché, pri starších zvieratách výrazné, až dvojité. Krídla dlhé, hrubé, nad chvostom mierne prekrížené. Lýtka krátke, hrubé, dobre operené, beháky hrubé, stredne dlhé, oranžovočervené, tmavšie ako zobák, pazúry svetlo rohovinové. Operenie čisto biele, kvalita peria dobrá.
Medzi tvarovými líniami gunára a husi sú iba jemné odtiene vyplývajúce z pohlavného dimorfizmu. Chovný cieľ: živá hmotnosť gunára 7 kg, husi 6 kg; znáška 16 – 18 vajec o hmotnosti 160 g; farba škrupiny porcelánovo biela.
† Ing. Vladimír Malík
Encyklopédia drobnochovateľa
PRÍRODA, Bratislava 1991
