Holuby | SLOVENSKÝ VYSOKOLETÚN - HISTÓRIA A VZNIK
SLOVENSKÝ VYSOKOLETÚN - HISTÓRIA A VZNIK

                                                                                                                                                                                                                             Vložené 29.02.2020

Ak chceme pátrať po jeho vzniku, treba nám nazrieť k maďarským susedom. Tam bol začiatkom 20.  storočia vyšľachtený budapeštiansky  vysokoletún. Chýry o ich výškových letoch sa rýchlo šírili za hranice.

Azda najvýraznejšie prepojenie na maďarských chovateľov mali košickí chovatelia a z Maďarska najmä po II. svetovej vojne občas doviezli výškové holuby. Boli to hlavne budapeštianske  vysokoletúny, budapeštianske modré letúny, segedínske letúny a jágerské letúny. Okrem nich sa na Slovensku občas objavili české letúny a v bratislavskej oblasti viedenské letúny. Neskôr sa však pod politickým vplyvom cesta uzavrela na minimum vo všetkých smeroch, okrem spoločného Česka.

 

Slovenský vysokoletún z chovu Jozefa Holuba, Biel.

Slovenskí chovatelia začali uvažovať o vlastnom plemene vysokoletúnov, pretože dovtedy žiadne nemali. V Košickom regióne zostali zvyšky budapeštianskeho stredozobého a budapeštianskeho modrého letúna. Keďže ich bolo čoraz menej, príbuzenská plemenitba tlačila plemená k degenerácii. A to bol ďalší argument pre vznik slovenského plemena vysokoletúnov.

Alexander Kerekeš vymyslel viaceré teórie vyšľachtenia. Jednou z nich bolo kríženie budapeštianskych modrých letúnov s jágerským letúnom. Prvé vynikajúco lietali a druhé mali pekný telesný typ.  Získané potomstvo zdedilo farbu a eleganciu po jágerskom letúnovi a letové schopnosti po budapeštianskom modrom letúnovi. Krížence dostali pracovný názov slovenský letún, ktorý bol potom uznaný za oficiálny názov. Na ďalšie vylepšenie exteriéru, ale aj nepríbuzenského vzťahu boli prikrížené viedenské modré vysokoletúny. Čiastočne potlačili dymovú modifikáciu prenesenú z jágerských letúnov. Táto trojkombinácia trieštila exteriérové znaky a žiaľ, aj názory na výzor plemena dvoch chovateľov, hlavných aktérov šľachtenia. Tu niekde bol prvopočiatok selekcie dvoma smermi, čo neskôr viedlo k šľachteniu druhého plemena – košického letúna.

Slovenský letún však kráčal vlastnou cestou. Treba uviesť na pravú mieru jeho vyšľachtenie, lebo v knihách a mnohých článkoch sa píše, že ho vyšľachtil kolektív chovateľov.  Žiaľ, aj ja som tieto nepresnosti preberal. V komunistickej ére nebolo možné, aby jednotlivec vyčnieval. Vyzdvihovala sa práca kolektívu. Pod touto zásterkou vznikali aj holubiarske knihy a iné diela. Rovnako sa to týkalo šľachtení plemien a údajná spolupráca sa zastierala virtuóznymi slovnými spojeniami. Napr. Prof. Ferianc v Príručke holubiara z roku 1982 uvádza: „Slovenského letúna vychovali v Košiciach, na ich vzniku má zásluhu najmä Kerekeš  (str. 247). V skutočnosti práve menovaný chovateľ ostal pri šľachtení osamotený, lebo chovatelia jeho vízii neverili. Aby dosiahol pokrok, zvýšil počet chovných párov a držal obrovské počty holubov. Hlavnú pozornosť venoval súdržnosti kŕdľa, rýchlosti letu a orientačnej schopnosti. Súdržnosť kŕdľa a rýchlosť letu mala negovať straty spôsobené pernatými dravcami, orientačná schopnosť, aby sa holuby vrátili aj v nepriaznivom počasí. Výber bol zameraný iba na modré pásavé  holuby. Cieľavedomý šľachtiteľský program a tvrdá selekcia viac ako desať rokov priniesla očakávané výkony. Tie sa overovali hlavne v súťažiach navzájom medzi košickými chovateľmi, občas v spolupráci s maďarskom.

Zástanca šľachtenia súťažil s vlastným, ešte neuznaným  plemenom, čo mu narobilo dosť problémov. A keď sa zdalo, že to tak dlho zostane, objavila sa u iných chovateľov myšlienka založiť Klub chovateľov letúnov a súťažiť celoštátne v rámci ČSSR. Klub bol založený roku 1976 a hneď sa iniciatívy chopil MVDr. Pavol Krajči a pripravil spolu so šľachtiteľom návrh štandardu a žiadosť o uznanie plemena slovenský letún. Aktivita prvých funkcionárov klubu bola obdivuhodná. Svojím spôsobom mali šťastie, že v najvyššom holubiarskom orgáne vtedy pôsobil Prof. Oskár Ferianc. Od prvopočiatku bol myšlienke slovenských plemien letúnov naklonený a výrazne pomohol pri formovaní štandardu. Po spracovaní morfologických znakov plemena klub požiadal slovenskú holubiarsku komisiu o uznávacie konanie. Najbližší vhodný termín bol pri príležitosti uznávania plemenných chovov 13. - 14. 11. asi roku 1977. Prečo asi? Lebo mám Katalóg špeciálnej výstavy holubov pre uznávanie plemenných chovov holubov z tohto obdobia a na titulnej strane je termín Žilina 13. - 14. 11. 1976! To bude mylný rok, nakoľko klub chovateľov letúnov ešte vtedy neexistoval, bol oficiálne založený 27. 11. 1976. Navyše, z iného dokumentu je zrejmá žiadosť o uznanie 19. februára 1977. V katalógu sa na predposlednej strane uvádza pod bodom 26. - žiadosť o uznanie plemena - slovenský letúň modrý (a košický letúň - o ňom nabudúce).

Štyroch samcov a štyri samičky dodal na uznanie Alexander Kerekeš z Košíc (býval ešte na ul.  Žižku 19). Komisiu vtedy tvorili Prof. RNDr. Oskár Ferianc,  DrSc., Richard Babčan, Miroslav Nosál, MVDr. Pavol Krajči a MUDr. Marián Vedrödy a slovenského letúna (i košického)  uznali. Bol to obrovský úspech, ktorý si vtedy málokto uvedomoval, zároveň očakávanie niečoho neznámeho! Mali sme prvýkrát vlastné plemená vysokoletúnov,  šľachtitelia dosiahli za neúnavnú prácu satisfakciu a utužila sa perspektíva rozvoja letového športu. Vďaka vám páni, ak tieto riadky čítate.(iba Prof. Ferianc už nie je medzi nami).    Vďaka aj Alexandrovi Kerekešovi, ktorý nateraz sleduje dianie okolo letúnov ako čestný predseda klubu. Bez jeho zanietenia by možno plemeno neexistovalo.



     

Slovenský vysokoletún z chovu Petra Dobruckého,         
 Bratislava.  



LETOVÝ A EXTERIÉROVÝ ŠTANDARD

Slovenský vysokoletún bol vyšľachtený v Košiciach Alexandrom Kerekešom. Uznaný bol roku 1977. Veľkosťou zodpovedá bežným letúnom s jemnou športovou postavou. Je temperamentný, má rýchly výškový let s rýchlym vzletom do veľkej výšky, dobrú súdržnosť kŕdľa, výborné orientačné schopnosti aj pri lete za nepriaznivého počasia. Vyžaduje sa 5 hodín letu, z toho 1 hodina vo veľkej a nedohľadnej výške. Letový šľachtiteľský cieľ sleduje udržanie týchto letových výšok, má na ne pripadať 50 % z celkového letu. Exteriérový šľachtiteľský ciel sa sústreďuje na jemnú klinovitú hlavu a hrdosť postoja. Obrúčkuje sa obrúčkou veľkosti 7mm.


Poradie dôležitosti znakov pri posudzovaní:

1.hlava, postava, postoj

2.zobák, oči, obočnice

3.ostatné znaky

Exteriérové znaky: Hlava menšia, štíhla so šikmo postaveným čelom, ktoré v nízkom  a nevýraznom zlome prechádza do temena. Temeno je rovné až zľahka zaoblené. Tyl spadá výrazne do záhlavia. Čelo sa klinovito zužuje a je v priamej línii s nasadením zobáka. Oči výrazné, perlové. Obočnice úzke, tmavosivé. Zobák tmavý, stredne dlhý, sklonene nasadený, takže vytvára priamku s čelom. Nadnozdrie malé, jemné, hladké.

Krk stredne dlhý, vzpriamene držaný. Postava normálna, s dobre vyvinutým prsným svalstvom. Chrbát sa nazad zvažuje v uhle cirka 40 stupňov. Krídla primerane dlhé, v ramienkach odstávajúce, letky pevne zložené, hrotmi uložené na chvoste. Chvost má 12  úzko zložených kormidlových pier, pokračuje v línii chrbta. Nohy stredne dlhé, beháky neoperené, pazúriky tmavé. Postoj elegantný, s hrdým držaním hlavy a výrazom pohotovosti k vzlietnutiu.

Operenie husté, pevné a utiahnuté. Farebný ráz – jediný - modrý čiernopásavý.


Vylučujúce chyby: zaoblená hlava, iné oči ako perlové, zarastené beháky. Veľké chyby: mohutná postava, svetlý alebo škvrnitý zobák, ovisnuté krídla, chybne nasadený zobák, vysoké čelo, hrubý a krátky krk, vodorovný postoj. Malé chyby: bledá obočnica, tmavšia farba, náznak tretieho pásu krídiel, biele pierka v modrom.


Klub chovateľov letúnov sa pričinil o rozšírenie plemena hlavne jeho propagáciou na výstavách i v letovom športe. Už uznané plemeno poskytol Alexander Kerekeš ďalším chovateľom.  Medzi prvých nasledovníkov patril Jozef Kováčik,  Jozef Hornyák a Milan Kepšta z Košíc, ktorí plemeno chovajú doteraz, Milan Kepšta až do konca svojho života. Na preteky sa prihlasovali chovatelia so slovenským plemenom, ktoré bolo a doteraz je výkonom porovnávané s budapeštianskym vysokoletúnom. Hoci bol budapeštiansky  vysokoletún už etablovaný v letovom športe a dosahoval štandardné lety, slovenský letún ho zakrátko nasledoval. Najmä po založení klubu vznikla silná generácia v chove a súťažení s týmto plemenom. Rozkvet  letového športu a tým aj podporu slovenského/ i košického/ letúna výrazne ovplyvnila publikácia MVDr. P. Krajčiho Chováme športové  holuby - letúny, vydaná roku 1984 (Príroda, Bratislava). A tak sa mladé plemeno rozšírilo po celej republike. Chovateľov a súťažiacich bol počas štyridsaťročnej existencie klubu i plemena  celý rada. Ich mená nájdeme v každoročne publikovaných letových výsledkoch. Zaujímavé, že v prvých letových výsledkoch (1977 až 1979)  uvádzali českí autori len modrý letún, akoby spochybňovali existenciu slovenského plemena.

Z klubistov ich chovali alebo doteraz chovajú Ing. Štefan Šušlík z Nitry, Alexander Kuchár z Trebatíc, Igor Sadák z Brezovej pod Bradlom, Pavol Guman z Prešova, Ján Adamec z Nitrianského Rudna, Ing. Martin Krešák z Košic, František Richtarčík zo Smižian, Zoltán Balogh z Levíc, Ing. Slavomír Lach a Michal Šafranko z Košíc, Štefan Stanislav z Královej pri Senci, Jozef Tužinský z Lučenca a azda ich najväčší nadšenec Peter Dobrucký z Bratislavy. Ale nachádzal som ich u mnohých chovateľov v malom počte párov, ktorí nemali súťažné ambície, stáli mimo klub a chovali ich pre radosť.

Ako pri každej činnosti, aj tu letové výsledky a exteriér záviseli od dôslednosti chovateľov. Kým jedni si toto plemeno obľúbili, iní boli sklamaní. Korektúry exteriéru nastali cirka po desiatich rokoch existencie plemena. Exteriérový štandard bol upravený v tvare hlavy. Pôvodne chované slovenské vysokoletúny mali vyššie čelo a strmšie spadajúcu líniu čela a zobáka, čo sa prenieslo z budapeštianskych modrých letúnov. Upravený štandard vyžaduje klinovitejšiu hlavu (bližšiu napr. štralsundským letúnom), čiže vyžaduje sa nižšie, predlženejšie čelo v priamej línií so zobákom. Temeno je relatívne rovné a tyl spadá výrazne (čo najstrmšie) do záhlavia. Táto požiadavka vyplynula zo zahraničných poznatkov, kedy maďarskí chovatelia prejavovali snahy o obnovu zabudnutého budapeštianskeho modrého letúna. Hoci nikdy nedosiahol slávu badapeštianskych stredozobých  vysokoletúnov, prevažne bocianikov, vencových, vencových pásavých či bielych, jeho prípadným rozšírením by dochádzalo k zámene plemien.
 
 

Slovenský vysokoletún sa dostal aj do povedomia  na medzinárodnej chovateľskej scéne. Treba však priznať, že skôr papierovej, pretože na zahraničných či európskych výstavách sa objavuje sporadicky. Tu sa prejavuje určitý konzervatívny prístup slovenských chovateľov. Najväčšou obavou  je, že sa z neho stane voliérový holub a zvíťazí chov na exteriér. Vďaka úsiliu klubu a diplomatickej práci Ing. Jozefa Demetera, bol roku 1999 zapísaný do európskeho zoznamu plemien.

Určitou novinkou mal pri tomto plemene byť ďalší farebný ráz červenoplavý pásavý. Na jeho šľachtení pracovali viacerí členovia klubu, pričom Alexander Kuchár z Trebatíc už mal holuby v tomto ráze exteriérom celkom zhodné so štandardom slovenského vysokoletúna. Napokon však k rozšíreniu farebného rázu nedošlo. Hlasovanie na výročnej členskej schôdzi klubu chovateľov letúnov roku  2011 návrh zamietlo. Odporučilo v tomto ráze požiadať o uznanie nového plemena, bratislavského vysokoletúna.




                                                     Slovenský vysokoletún z chovu Elemíra Revaya, Dolný Piaľ.

A tak si slovenský vysokoletún udržal svoj habit výlučne v modrom čiernopásavom  ráze celých 40 rokov. Ďalší posun na medzinárodnej scéne zaznamenal roku 2003. Na základe požiadavky výboru KCHL, slovenská komisia pre chov holubov schválila premenovanie na vysokoletún  a ešte v tom istom roku bol spresnený názov upravený v zozname EE, v súlade s letovými vlastnosťami. V genofonde tohto plemena sa schopnosť výškového letu stále udržuje, i keď letové výsledky publikované klubom chovateľov letúnov tomu nenasvedčujú. Hlavnou príčinou je množstvo pernatých dravcov, čo núti chovateľov znížiť počet tréningov a tak eliminovať straty. Je všeobecne známe, že akákoľvek schopnosť sa dá zvýšiť prevažne trénovaním. Je zaujímavé, že z povahových vlastností si udržal temperament. Po prenesení starších holubov, napríklad pri kúpe, si udržujú túto vlastnosť, občas hraničiacu s divosťou. Ich temperament dobre poznajú vystavujúci chovatelia. Vo výstavnej klietke, napriek privykacej dobe zriedka zaujmú požadovaný hrdý postoj. Neustálym pobehovaním pripravia nejednu horúcu chvíľku záujemcom o ich fotografie. Na lokálnych výstavách sa objavujú podľa príslušného bydliska ich  chovateľa. Na celoštátnej výstave sú pravidelne každý rok vystavované, čo je zistiteľné z katalógov celoštátnych výstav konaných zväčša v Nitre. Vypísať ich mená a počet vystavených holubov by prekročilo obvyklý rozsah príspevku. Je fakt, že súčasná doba im príliš nepraje. Pernaté dravce, susedské spory, potrebný množstvový chov previazaný s cenou krmiva hatia letovú činnosť. Tú výstavnú hlavne orientácia na úžitkové plemená, nedôslednosť pri posudzovaní či módna a finančne lukratívna vlna (veľké hrvoliaky).

Na záver si dovolím vypožičať prvú a poslednú vetu MVDr. P. Krajčiho z príspevku v časopise Chovateľ  č. 3/1987. Perspektíva slovenského vysokoletúna je v rukách chovateľov. Naši nasledovníci  im za to budú iste raz veľmi povďační.

Jozef Hrabal

tajomník KCHL a T.

www.holubar.estranky.sk

HrabalJozef@gmail.com 

nasledujte nás