Spôsoby chovu nutrií
Spôsobmi chovu nutrií sa zaoberali viacerí autori, k tým najvýznamnejším určite patria: Kostroň a Kukla (1971), Kovalskij a kol. (1973), Skřivan a kol. (1976), Kladovščikov a kol. (1979), Točka (1992), Cholewa a kol. (2000) a iní. Uvedení autori konštatujú, že nutrie je možné chovať monogamne aj polygamne. Z ekonomického hľadiska je výhodnejší chov polygamný.
Nutria štandardná. (1) Foto Dušan Barlík
Monogamný chov je najjednoduchší spôsob chovu charakterizovaný ako párový chov, t. j. chov v pároch v jednom ustajňovacom priestore. V súčasnom období sa využíva len veľmi zriedkavo. Tento spôsob chovu je neekonomický, nakoľko má zvýšené náklady na chov samcov, avšak jeho výhodou je presné určenie pôvodu potomstva. Pár sa zostavuje zo zvierat mierneho temperamentu vo veku 8 mesiacov. Pri tomto spôsobe chovu nie je využitá potencia samca a samec sa často pokúša spáriť už s kotnou samicou, pričom môže dôjsť ku vzájomnému poraneniu a potratom samice. Temperamentnejšie zvieratá sa niekedy horšie znášajú a naopak, pri pokojných zvieratách dochádza k poklesu libida a nezáujmu o párenie.
V prípade, že od kotnej samice odstránime samca, ktorého vrátime späť k samici až po odstave mláďat, takýto spôsob chovu charakterizujeme ako párový - striedavý. Takýmto opatrením je možné zabrániť bitkám, poraneniu zvierat, vyrušovaniu kotnej samice a prípadným abortom.
Individuálny chov samíc sa charakterizuje tým, že každá samica je ustajnená individuálne a na určitý časový úsek 1 - 2 mesiacov sa k nej priloží samec. Po predpokladanom oplodnení samice sa samec odoberie a vloží sa ďalšej samici. Takýmto spôsobom sa môžu oplodniť tri až štyri samice.
Pripúšťanie z ruky je spôsob, kedy prikladáme samicu, ktorá je v ruji do ustajňovacieho priestoru k samcovi. V prípade, že samica toleruje samca a pári sa s ním, môžeme ju pri samcovi nechať niekoľko hodín, respektíve na noc a na druhý deň ich oddelíme. V prípade, že samica sa proti snahám samca o párenie bráni, zvieratá oddelíme. Pripúšťanie z ruky si vyžaduje určité chovateľské skúsenosti, je časovo náročné, avšak výhodou je, že kvalitného samca môžeme použiť na párenie väčšieho počtu samíc s určením pôvodu zvierat.
Polygamný chov je spôsob chovu keď s jedným samcom sa spolu chová niekoľko samíc. K najefektívnejšiemu chovu patrí rodinový chov (háremový chov), ktorý dosiahol široké uplatnenie a je určitou aplikáciou plemenitby zvierat vo voľnej prírode. Pri tomto spôsobe sa umiestňuje do koterca 4 - 8 samíc s jedným samcom. Odporúča sa, aby skupina samíc bola príbuzná a zostavená zo sestier, respektíve polosestier a samec bol so samicami nepríbuzný a starší o 1 až 2 mesiace. Pri zostavovaní rodiny do ustajňovacieho priestoru ako prvého umiestnime samca a o niekoľko dní samice. Týmto sa samcovi umožní rýchlejší proces adaptácie na nové prostredie oproti samiciam. Samec sa potom vo vlastnom prostredí cíti suverénnejšie a intenzívnejšie sa pokúša o párenie samíc. Tento spôsob chovu je najefektívnejší, pretože samec vyhľadáva samice, ktoré sú v ruji a pári ich bez asistencie chovateľa. Ak samice nie sú v ruji, bránia sa voči samcovi, prípadne ho vyháňajú z búdky. Preto treba v zimnom období do výbehu vložiť kôpku slamy, aby sa samec mohol ukryť a neutrpel omrzliny. V letnom období zatienením chránime samca pred úpalom. V prípade, že sa niektoré samice správajú voči samcovi agresívne, vložíme do výbehu niekoľko väčších konárov, ktoré samcovi poskytnú čiastočný úkryt a zvieratám slúžia ako ohryz.
Rodinový chov má dve alternatívy. Je to chov so stabilne umiestneným samcom v rodinách alebo chov s tzv. „putujúcim samcom“. Kukla (1987) upozorňuje, že pri použití tzv. „putujúceho samca“ môžu byť prenesené vynikajúce exteriérové vlastnosti samca na veľký počet potomstva. Princíp rodinového chovu s využívaním „putujúceho“ samca je nasledovný. Po odstave mláďat od samice sa „putujúci“ samec na dva mesiace prikladá k samiciam jednej rodiny, potom k samiciam druhej rodiny a napokom k samiciam tretej rodiny. Potom sa tento cyklus opakuje. Jeden „putujúci“ samec sa odporúča použiť na tri rodiny.
Skupinový chov. Pri skupinovom chove je vo väčšom priestore ustajnených 20-50 samíc s príslušným počtom samcov. Nevýhodou sú časté bitky a vzájomné poranenia zvierat, ťažko udržateľná hygiena chovu, nevyrovnané kŕmenie a obtiažne určenie pôvodu zvierat. Samice sa v žiadnom prípade nemajú v tomto spoločenstve kotiť. Tento spôsob chovu sa dá čiastočne využiť pri párení mladých samíc, u ktorých sa po uplynutí 1,5 – 2 mesiacov vykoná prehliadka s cieľom určiť kotnosť samíc. Následne sa z kotných samíc vytvorí samostatná skupina v počte 4 – 6, ktorá sa ustajní do nových ustajňovacích priestorov.
Polovoľný (polodivý, oborový) chov je extenzívny spôsob chovu, ktorý sa v súčasnosti v našich podmienkach nepoužíva a praktizoval sa v minulosti. Nutrie sa chovajú na určitom ohradenom území v prírodných podmienkach s vodnou plochou. Pri tomto spôsobe chovu nie je možné riadiť plemenitbu zvierat. Odporúča sa odchyt zvierat pričom sa reguluje ich stav a pomer pohlavia. Zvieratá okrem potravy, ktorú im poskytujú prírodné podmienky je treba prikrmovať. Na zimné obdobie sa zvieratám vytvárajú kôpky z vetvičiek a sena, do vnútra ktorých sa môže dať kŕmna repa. Kôpky musia byť postavené tak, aby kŕmna repa v nich nezamrzla. Zvieratá musia mať na svojom teritóriu búdky, ktoré slúžia ako úkryt a tiež na odchov mláďat.
Jednorazové sezónne pripárovanie opisuje Točka (1984) a je charakterizované ako pripúšťanie samíc v jesennom, prípadne v zimnom období. Kotenie samíc prebieha v jarnom období a pri odchove mláďat sa využíva lacné zelené kŕmenie. Nevýhodou tohto spôsobu chovu je, že od samíc v priebehu jedného roka sa získava len jeden vrh a tiež nedostatočné využitie samcov.
Využitie prechodných samíc. Prvôstky, ktoré v jarnom období dosiahnu vek 7 mesiacov a s ich využitím v ďalšej plemenitbe sa neplánuje, nechajú sa pripáriť a po odstave mláďat sa z chovu vyraďujú.
Riadené pripárovanie (sezónne pripárovanie) je spôsob umelej regulácie pôrodov v priebehu kalendárneho roka s cieľom načasovať odchov mláďat na obdobie, kedy je dostatok zeleného krmiva. Pri tomto spôsobe chovu sa samice chovajú spolu v ustajňovacom priestore bez prítomnosti samca. V priebehu kalendárneho roka sa odporúčajú dva priparovacie cykly a to v jesennom období (IX. – X. mesiac), pri ktorom kotenie pripadá na február a v jarnom období (III. mesiac), kedy sa kotenie predpokladá v júli.
Skřivan a kol. (1976) pre sezónny chov odporúčajú, aby sa pôrody sústredili do marca, respektíve do septembra. Pri sezónnom pripárovaní nebola zistená nižšia natalita v porovnaní s celoročným pripárovaním. Autori konštatujú, že schopnosť oplodnenia samíc a ich plodnosť bola vyššia pri pripárovaní po laktácii, ako počas laktácie. Pre sezónne pripárovanie odporúčajú tento harmonogram:
● 1. 1. - 31. 3. - prvé pôrody samíc
● 1. 3. - 20. 5. - odstav mláďat od matiek a pripúšťanie samíc s cieľom získania druhého vrhu
● 1. 4. – 30. 4. - vyraďovanie mláďat z chovu z druhého vrhu predchádzajúceho roku vo veku deväť mesiacov (kožkovanie)
● 10. 7. – 30. 9. - druhé pôrody samíc
● 20. 8. – 20. 9. - odstav mláďat od matky z druhého vrhu a pripúšťanie samíc s cieľom získania prvého vrhu v nasledujúcom roku
● 20. 10. – 20. 12. - kontrola kotnosti samíc a vyraďovanie jalových samíc z chovu
● 20. 11. – 20. 12. - vyraďovanie mláďat z chovu vo veku 9 – 10 mesiacov, ktoré sa narodili v prvom štvrťroku bežného roka.
Pri dodržiavaní uvedeného harmonogramu je možné získať 75 % mláďat v prvom štvrťroku a v bežnom roku ich aj vyradiť z chovu, respektíve zkožkovať.
Turnusový zástav v chove nutrií s využitím metódy synchronizácie ruje v halovom ustajnení zvierat v experimentálnych podmienkach zisťovali Oravcová, Oberfranc a Mertin (1993) na prvôstkach štandardných nutrií. Samiciam do kŕmnej dávky aplikovali syntetický pohlavný hormón progesterón, ktorý pozitívne ovplyvnil pohlavný cyklus samíc a možno ho odporučiť ako prostriedok pre stimuláciu ruje u nutrií. Z technického hľadiska tento postup je vhodný najmä pre využitie turnusového zástavu v intenzívnych podmienkach, s predpokladaným ekonomickým prínosom z hľadiska možnosti skrátenia časového intervalu turnusu.
Ing. Dušan Mertin, PhD.
