Osobnosti | Štefan Maar
Štefan Maar

                                                                                    ŠTEFAN MAAR                                                                      Vložené 11.02.2020

Štefan Maar patril k schopným organizátorom i chovateľským odborníkom, ktorý počas svojho pôsobenia v MO SZD exotári Bratislava dal organizácii smerovanie, ktoré ju zaradili medzi najväčšie a najproduktívnejšie inštitúcie v slovenskom chovateľstve. Na tomto mieste je správne si spomenúť na človeka, ktorý sa celý svoj život venoval chovateľstvu.


Štefan Maar bol oddaný chovateľ, trnavský lokálpatriot s hlbokým citom pre korektné priateľstvo a s veľkou oddanosťou  zvieratám a hlavne  chovu holubov i exotických vtákov. Najväčšiu pozornosť venoval slovenským plemenám (komárňanský kotrmeliak, slovenský hrvoliak). Jeho najväčšou láskou zostal slovenský hrvoliak.  Bol chovateľskou osobnosťou o ktorej pri spomienke na ňu hovoríme s uznaním a  úctou.

 
 
        Sprava – Štefan Maar, pán Avemária zo SRN, predseda nemeckého Klubu chovateľov komárňanských kotrmeliakov),
                                      Ján Furche   z Trnavy,  chovateľ slovenských hrvoliakov čiernych a strieborných. 

V spomienkach Klubu chovateľov slovenského hrvoliaka (35. výročie vzniku klubu  slovenského hrvoliaka 1949 -1984), v úvodnom príhovore pán prof. RNDr. Oskár Ferianc, DrSc., dlhoročný predseda zboru posudzovateľov holubov v SZCH  konštatuje: „Škoda, že sa nenašiel nikto medzi chovateľmi slovenských hrvoliakov, kto by bol aspoň v kratučkom článku zhodnotil činnosť Štefana Maara, nadšeného bojovníka za zachovanie a rozšírenie tohto nášho krásneho plemena.“

Pri príležitosti 55. výročia založenia MO SZD exotári Bratislava sa pokúsim slovenským chovateľov a tiež tým, ktorí si ho osobne pamätajú, pripomenúť túto významnú chovateľskú osobnosť. Zoznámili sme sa v mojich 11 rokoch (1941) v otcových holubníkoch, kde si obaja posedeli a hovorili o holuboch.

Počiatky priateľstva so Š. Maarom mi podrobne vyrozprával a niekoľkokrát aj zopakoval môj otec, ktorý sa chovateľstvu venoval od svojich chlapčenských rokov. Za Maarovej mladosti,  ktorý bol v tom čase 13 – 14 ročný, otec (28 r.)  bol už v Trnave funkcionárom v  Spolku pestovateľov a chovateľov drobného domáceho zvieratstva (r. 1923).  Pri jednej z trnavských výstav (1924 – 1925). Š. Maar navštevoval prvé ročníky renomovaného biskupského gymnázia v Trnave. Otec videl pred hlavným vchodom do výstavného priestoru chlapca, ktorý prejavoval o výstavu záujem. Po dlhšej chvíli pozorovania sa mu  prihovoril a zisťoval jeho zámery.

- Ujo, chcel by som isť na výstavu, chovám holuby, ale nemám na vstupné dosť peňazí.

- Aké holuby chováš?

- Môj brat mi daroval párik bielohlavých hrvoliakov.


Otec mu dal vstupenku a mladý Maar prestál pri  veľkej expozícii holubov celé popoludnie a s holubiarskou expozíciou sa musel rozlúčiť tesne pred záverečnou. Otcovi sa poďakoval za lístok a otec ho na výstavu ho pozval aj na druhý deň. Videl jeho túžobné pohľady, ktoré pred odchodom zanechával na holuboch. Oznámil mu. Ak budeš mať čas, príď si popozerať holuby v mojich holubníkoch. O niekoľko dní sa objavil v našom obchode so slušným pozdravom „Pochválený buď Ježiš Kristus“ a pýtal sa na otca.  Zobral ho do troch holubníkov, ktoré mal upravené na vysokých povalách poschodového domu. (Poschodový dom ešte  dodnes stojí na hlavnej ul. v Trnave oproti mestskej radnici. Teraz je v ňom umiestnená Tatra banka.) Jeden holubník slúžil pre poštové holuby, ďalší pre nemecké štítové a orientálne sovky (blondinety, bluety, satinety) a posledný pre komárňanské kotrmeliaky, anglické páviky a amsterdamské balónové hrvoliaky. Pred skočením návštevy, dostal ponuku, aby si vybral z  holubov, ktoré sa mu najviac páčia. Nevedel sa rozhodnúť a povedal. „Domov, na majetok pri  Bielom kostole, chodím okolo hostinca pri cukrovare, kde na dvore pri  potoku na stĺpových holubníkoch sú holuby s bielou hlavičkou.“


Netušil, že sú to holubníky v otcovom rodičovskom dome. Poď, vyberieš si a dva páry holubov ti venujem. Odvtedy sa Š. Maar stal otcovým trvalým priateľom. Priateľstvo malo niekoľko veľmi zaujímavých životných príbehov, ktoré sa v tomto  priateľstve prelínali.

Štefan ukončil štúdium na biskupskom gymnáziu v Trnave v roku 1930 a svoje získané vedomosti sa snažil uplatniť na vysokej škole. Nakoľko sa musel starať o svoju mamu, nemal dostatok financií na štúdium i keď gymnázium skončil s výborným prospechom. Podarilo sa mu zamestnať na právnickej fakulte UK v Bratislave na školskom oddelení. Na gymnáziu pod dohľadom prof. Haidóciho, výborného telocvikára sa zaoberal atletikou na krátke a stredné trate (behy na 800, 1500 a 3000 m). Mal výborné výsledky a s nimi prešiel aj na právnickú fakultu za ktorú pretekal. Škola si ho obľúbila ako dobrého  spoľahlivého pracovníka i športovca. Postupne sa vypracoval na vysokú funkciu – tajomníka právnickej fakulty.

V prvej polovici 30. rokov nadviazal kontakty s chovateľmi  harzských kanárikov v Bratislave. Boli to  O. Pavliš s dvomi synmi, J. Aibek, T. Repta, R. Macejka a ďalší. V roku 1935 založili  „Prvý spolok pestovateľov kanárikov a ochrancov vtáctva Krajiny slovenskej so sídlom v Bratislave“ (viď tablo z roku 1943). Neviem či ešte niekto žije z uvedených členov spolku mimo pána Ing. Tibora Reptu, ktorý sa dožíva  87 rokov). Počas jeho pôsobenia na univerzite, právnickú fakultu ukončil JUDr. Gustáv Husák, politik, organizátor SNP, väzeň a  nakoniec prezident ČSSR. Š. Maar  jeho schopnosti ako študenta neskôr i politika patrične oceňoval.

Keď prichádzal mladý Štefan Maar za matkou na majetok pri Bielom kostole, vždy sa zastavil v našom obchode a s otcom hovorili o holubiaroch v Trnave a jej okolí. Na holubníku spolu presedeli príjemné chvíle a rozoberali postavy holubov, ich chyby a prednosti. Holubiarstvo  malo v Trnave bohaté zázemie a  udržiavali ho popredné chovateľské osobnosti, ktoré  sa zaoberali chovom rôznych vzácnych plemien holubov.  Rád si pochutnal na  dobrej bielej zrnkovej káve  a zajedal voňavým domácim koláčom.  V priestrannej kuchyni vo vyhradenom kútiku s harzskými  kanárikmi svoj rozhovor rozšírili o chove exotických vtákov. O  chov kanárikov, ale i exotických vtákov mali obaja veľký záujem.

Š. Maar sa zúčastňoval  s trnavskými chovateľmi na veľkých Dunajských veľtrhoch,  ktorých neskôr bol aj organizátorom. O veľtrhy, kde boli známe výstavy drobných zvierat, mali záujem chovatelia z Čiech, Moravy, Maďarska, Rakúska a prirodzene nechýbali naši poprední chovatelia. Prezentovali sa  tu  aj slovenské hrvoliaky  Kolomana Slimáka z Nového Mesta nad Váhom a otcove orientálne sovky a  komárňanské kotrmeliaky sedlaté,  v základných farebných rázoch  (v Trnave ich volali purcle). Na týchto výstavách Š. Maar  spoznal veľa dobrých zahraničných chovateľov a dokázal si kontakt s nimi udržať celé desaťročia, pretrvali  za slovenského štátu a pokračovali aj po  skončení II. svetovej vojny.

Patril k oddaným národovcom a svoju krajinu mal rád, rovnako aj ľudí  žijúcich v nej. Mal dokonalý prehľad o chovateľských aktivitách na Slovensku a svoj voľný čas venoval cestovaniu po chovateľoch, usmerňoval  ich v chovateľských zámeroch a odovzdával  odborné rady. Chovatelia ho medzi sebou radi privítali, prinajmenšom tak, ako spomínal Samko Dudík, myjavský muzikant, národný umelec a oduševnený propagátor a chovateľ   slovenských hrvoliakov.

 V roku 1956 sme o Samkovi Dudíkovi robili film (Dokumentárny film, Bratislava) s názvom Myjavský muzikant, ako o  výnimočnom slovenskom ľudovom muzikantovi.  Starý pán spomínal na Š. Maara s veľkou úctou a uznaním. Je to veľmi dobrý odborník a chovateľ. Predviedol som mu svoje holuby na dvore, kde som ich zvolal na kŕmenie. „Toľkú krásu treba zachovať pán Dudík pre ďalšie chovateľské generácie slovenských holubiarov“ - povedal mu Š. Maar.

Prišiel rok 1968. Plenárne zasadnutie Slovenského výboru Československého zväzu chovateľov drobných zvierat, sa konalo dňa 19. apríla 1968. Jeho účastníci jednomyseľne schválili návrh predsedníctva Slovenského výboru ČSZCHDZ  na osamostatnenie Slovenského výboru ČSZCHDZ.  Dňa 9. 2. 1969 sa uskutočnil  Ustanovujúci zjazd Slovenského zväzu drobnochovateľov a jeho sídlom sa stala Bratislava. Účastníci schválili Stanovy SZD a členov  Ústredného výboru Slovenského zväzu drobnochovateľov pre funkčné obdobie 1969 – 1974.  Adresa bola ÚV SZD, sekretariát, Pugačevova ul. 2, Bratislava.

V novovzniknutej organizácii Slovenský zväz drobnochovateľov viedol odborné oddelenie. Do funkcie tajomníka zväzu bol menovaný z Národného frontu JÁN HANUŠKA, ktorý si funkciu právom zaslúžil za účasť v SNP, kde bol ťažko ranený. Obaja sa usadili na bývalej fare pri Františkánskom kostole, kde disponovali dvomi veľkými miestnosťami s klenutým stropom a mohutnými drevenými dverami zdobenými krásnym kovaním a vysokými oknami vsadenými  do hrubých, takmer metrových múrov kláštora.

Začali so zakladaním chovateľských odborností, ktoré by mali v SZD od svojho začiatku pôsobiť. Do jednotlivých odborov hľadali najschopnejších chovateľov. Vybrali  najlepších a v príslušnom odbore ich poverili funkciou predsedu. Za ich aktívnej pomoci založili základné odbornosti -  odborné komisie pre chov hydiny,  králikov, holubov, poštových holubov (odbor prevzali zo Zväzarmu), psov, mačiek, exotických vtákov a spevavých kanárikov, kôz a oviec, akváriových rýb a kožušinových zvierat. Dnes sa zdá neuveriteľné, ale na všetkých zasadnutiach  odborností sa Š. Maar  zúčastňoval  a riadil ich správne smerovanie.

V prvej polovici 60. rokov sa presťahoval z Dobrej Vody aj s rodinou do Bratislavy. Spoločne sme hľadali priestory na umiestnenie našich holubov a exotických vtákov. Moje  holuby sa mi podarilo umiestniť (poštové a komárňanské kotrmeliaky) u Janka Kadleca na Štefanovičovej ul. v Bratislave. Svoje holuby Š. Maar nechal najspoľahlivejšiemu susedovi, kde boli aj ustajnené. Pre exotické vtáky sme so súhlasom vedenia Slovenského filmu (kde som od roku 1950 pracoval) umiestnili v pätnástich veľkých zastrešených voliérach, v záhrade Spravodajského filmu na ul. Obrancov mieru 10, v tesnom susedstve Predsedníctva vlády, kde boli v úplnom bezpečí.. Dokázali sme tam až do roku 1976 odchovať veľa druhov vzácnych exotov a aj tie najchúlostivejšie ako boli amadiny Gouldovej, motýliky čevenouché, angolské, astrildy bielouché, prepeličie, amady červenohlavé, modrolíce, amaranty, tigríčky, zvonohlíky sivé a mozambické, kardinále sivé, ryžovníky, zebričky biele a ďalšie druhy.

Pri spoločnom chove exotických vtákov som Š. Maara dokonale spoznal. Preukázal úžasnú   chovateľskú zručnosť a dôslednosť. Denne, každé ráno o 6. hodine už ošetroval našich spoločných zverencov a aj za mojej neprítomnosti (často som cestoval) v starostlivosti nepoľavil. Amadiny Goudovej a ďalšie chúlostivé austrálske a africké vtáčiky prosperovali vďaka jeho starostlivosti. Odchované amadiny Goudovej, motýliky, astrildy bielouché  sme vystavovali na prievidzských celoštátnych výstavách v rokoch 1964 až 1971. 

V druhej polovici 60. rokov začal na SZD pohyb a rozšíril sa počet  pracovníkov. Š. Maar bol vedúci odborného oddelenia, ale zastával aj funkciu tajomníka exotárskej a kanárikárskej komisie. Kanárikársku komisiu zastupovali O. Pavliš, A. Ižo, Kavečanský a Janík skúsení chovatelia spevavých kanárikov. Za predsedu exotárskej komisie si vybral vynikajúceho chovateľa a odborníka Rudolfa Valenčíka z Nitry. Do odbornej komisie delegoval Jozefa Ševčíka,  Prievidza, Michala Maškulku,  Spišská Teplica, okres Poprad, Štefana Majláta, Moldava nad Bodvou, MUDr. Jiřiho Štekla, Banská Bystrica, RNDr. Jozefa Dúhu a  Pavla Forischa, obaja Bratislava. Hneď sme začali organizovať  školenia posudzovateľov.

Štefan Maar  nikdy neopustil svoju najväčšiu chovateľskú lásku holuby a hlavne slovenské hrvoliaky. Úzko spolupracoval s pánom Prof. RNDr. Oskárom Feriancom,  DrSc., ktorý bol dlhoročným predsedom zboru posudzovateľov holubov. Často spomínal problémy, ktoré súviseli s prosperitou Klubu chovateľov slovenských hrvoliakov. Nedokázal sa vyrovnať s nezrovnalosťami, ktoré medzi chovateľmi vznikali a mnohokrát sebakriticky priznával aj svoje chyby, ktorými nechcel uškodiť hlavne začínajúcim chovateľom. Nevynechal jedinú výstavu kde boli holuby vystavované a pozýval k nám aj svojich priateľov zo zahraničia. Vodil ich po najúspešnejších výstavách a predstavoval našich popredných chovateľov.

Pre nás chovateľov a funkcionárov, ktorí sme s ním úzko spolupracovali zostane v našej pamäti ako jedna žiarivá, oddaná a priateľská osoba schopná zodpovedne zastúpiť všetky odbornosti, ktoré v SZCH pôsobia. Ťažko by sme mohli v súčasnosti  osobu Štefana Maara v Slovenskom zväze chovateľov s niekým porovnávať. Svoje vedúce postavenie si uvedomoval a niektoré nesprávne rozhodnutia sa snažil čo najskôr napraviť. Či sa mu to v konečnom dôsledku podarilo,  najlepšie vedia  chovatelia z  Klubu chovateľov slovenských hrvoliakov, ktorých sa to bezprostredne týkalo. 

Štefan Maar sa s nami nestihol rozlúčiť. Svoj bohatý chovateľský život sa predčasne skončil  v roku 1976 v New Yorku, keď vystúpil z lietadla. Pricestoval tam na  návštevu  svojej dcéry, ktorá tam bola vydatá. Jeho nečakaný odchod zarmútil všetkých jeho  priateľov žijúcich v krajine, ktorú mal tak rád.

Pavel Forisch

Chovateľ č. 12/2011

nasledujte nás