TRI DESAŤROČIA S BIRMINGHAMSKÝMI KOTRMELIAKMI

Áno, je to už 30 rokov, čo  priateľ MVDr. Jozef Koreň prešiel z chovu poštových holubov  na chov holubov - akrobatov. Zvolil si u nás vtedy takmer neznáme plemeno birminghamského kotrmeliaka (Bk), ktoré mu bolo po poštových holuboch (PH) najbližšie a v dostupnej literatúre boli naňho najlepšie hodnotenia.

Pri tejto príležitosti som si zaspomínal na moje prvé stretnutie s ním. Keď som ako študent 3. ročníka Vysokej školy veterinárskej v Košiciach, kráčal areálom Štátneho veterinárneho ústavu v Prešove, v 1. deň povinnej praxe z laboratórnej diagnostiky, netušil som, čo mi deň prinesie. Poštové holuby hrkútajúce na streche garáže som však pokladal za veľmi dobré znamenie. Mal som prejsť všetkými oddeleniami ústavu, mňa to však, podobne ako ostatných študentov, najviac ťahalo do veterinárnej nemocnice, ktorá bola vtedy súčasťou ústavu a potom na patológiu. A práve na patológii bol vedúcim MVDr. Jozef Koreň. Mladý, ale už skúsený a odborne erudovaný patológ dokázal s ľahkosťou a vtipom odpovedať na všetky  naše otázky, včítane tzv. „chytákov“. Nie div, veď  vysokú školu skončil  s červeným diplomom a s pochvalou komisie absolvoval atestáciu 1. aj 2. stupňa. Oceňoval som možnosť konzultácie, nakoľko náročnú skúšku z patologickej anatómie som mal pred sebou.

 




MVDr. Jozef Koreň (vpravo) preberá putovný pohár za
víťazstvo v  pretekoch Memoriál Imricha Konkoľa  2018.
Vľavo autor článku.

Vysvitlo, že poštové holuby, ktoré som videl na streche, sú jeho. Postupne ako som sa dozvedal, akým úspešným chovateľom a uznávaným posudzovateľom poštových holubov MVDr. Koreň je, získaval si ma čoraz viac. S relatívne malým počtom holubov sa dokázal presadiť vo veľmi silnej konkurencii Oblastného združenia chovateľov poštových holubov Prešov. S chovom PH začal počas štúdia na vysokej škole. Prvé holuby získal od priateľov z Richnavy, pôvodom od Jaroslava Tatára z Prahy. Ten ich mal od Felixa  Onsa - vtedajšieho tajomníka belgického zväzu chovateľov PH. Z týchto holubov si Dr. Koreň vytvoril vlastnú  líniu, do ktorej skúšal holuby od ďalších úspešných chovateľov. Na jeho holubníku, situovanom nad garážami ŠVÚ, som mal možnosť vidieť pekné a pritom výkonné  holuby. Dokázal pútavo rozprávať o pôvode a výsledkoch každého holuba. Takto si spomínam na naše zoznámenie a začiatok priateľstva, ktoré pretrváva dodnes.

Po prevrate sa MVDr. Koreň stal riaditeľom ŠVÚ Prešov a pribudla mu povinnosť zabezpečiť chod ústavu v zmenených ekonomických podmienkach. Svoj čas si vyžadovala aj rodina, deti a prestavba chalupy na dedine. Na „pošťáky“ a pretekanie mu zostávalo čoraz menej času, preto sa po 20 rokoch  rozhodol prejsť na holubích akrobatov - birminghamské kotrmeliaky. Rýchlo sa vypracoval na špičku aj v tomto chovateľskom obore. Zabezpečil štandard Bk a preložil ho do slovenčiny. Je pokladaný za najväčšieho odborníka na birminghamských kotrmeliakov nielen na Slovensku, ale aj v Čechách (viď napr. článok Birminghamský roler Dr. Silvestra Chrastila v časopise Chovatel č. 4/2019, str. 64).

Rozsah a kvalitu jeho vedomostí potvrdzuje aj jeho nadčasová internetová kniha –monografia Birminghamský kotrmeliak voľne dostupná  na stránke Klubu chovateľov východoslovenských kotrmeliakov a ostatných kotrmeliakov orientálneho pôvodu /KCHVK/: http://www.vslkotrmeliak.wbl.sk/Monografia-birminghamskeho-kotrmeliaka.html. 

MVDr. Koreň ju napísal počas svojho pobytu vo Veľkej Británii, kde pracoval ako úradný veterinárny lekár v Birminghame. Uverejnil ju ako svoj príspevok k 25. výročiu vzniku uvedeného klubu, ktorého je zakladajúcim členom.

Najlepším overením správnosti teórie je prax, čo sa v prípade Dr. Koreňa plne potvrdzuje. Je veľmi úspešným nielen v pretekoch kotrmeliakov, ale aj na výstavách.  V pretekoch KCHVK doteraz zvíťazil jedenásťkrát a získal aj niekoľko druhých a tretích miest. Je držiteľom viacerých rekordov klubu a holuby od neho úspešne lietajú nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Jeho holuby sa vyznačujú prevažne čiernou farbou a atraktívnou  bielohlavou kresbou, spojenou s bielymi letkami a chvostom. Sú nielen výkonné, ale  zároveň aj pekné. Na čierne bielohlávky  mal v minulosti uznaný aj plemenný chov (1986). Na miestnych a regionálnych výstavách získali jeho holuby veľa ocenení, niekoľkokrát aj na národnej výstave. Dlhoročnú kvalitu jeho chovu potvrdzujú aj úspechy z posledných rokov: r. 2017 - 2. miesto v pretekoch v klube, čestná cena na NV v Nitre; r. 2018 - 1. miesto v pretekoch a nový rekord klubu, šampión Košice; r. 2019 – znova 1. miesto v klube, šampión Košice, šampión SR na NV v Nitre.

MVDr. Jozef Koreň je všestranný chovateľ, okrem holubov úspešne chová hydinu – vlašky jarabičie a králiky rexy – kastorexy a zdrobnené slovenské sivomodré rexy. Má veľmi bohaté poznatky a skúsenosti vo svojej profesii,  aj v chovateľstve, rozhovor s nim vždy stojí za to. Pri tejto príležitosti som ho vyspovedal ako holubiara a položil som mu nasledovné otázky:    

 

Vysvetli, ako si sa dopracoval k tak pekným a výkonným kotrmeliakom?

- Zo začiatku to nebolo celkom jednoduché. Dobre som však zúročil svoje skúsenosti získané pri chove PH, počas ktorého sa u mňa rozvinulo niečo, čo by som označil ako cit pre holuby. Na niektoré veci som však  pri kotrmeliakoch musel prísť sám, ktoré sa mi štúdiom literatúry už len potvrdzovali. Na dobrých výsledkoch sa vždy podieľa viacero faktorov – od kvalitného  chovného materiálu, vhodného chovateľského zariadenia, správneho kŕmenia, primeraného  tréningu, dobrého zdravotného stavu holubov až po nutnú dávku chovateľského šťastia. Dlhodobo by sa to však nedalo udržať bez použitia líniovej plemenitby. Podrobne túto problematiku rozvádzam v svojej internetovej knihe – monografii Birminghamský kotrmeliak.

Prečo svojej plemenitbe holubov hovoríš líniová?      

- Preto, lebo stále pracujem s určitým stupňom príbuzenskej plemenitby, takže tá čiara – línia,siahajúca až k prvým holubom – zakladateľom línie, nebola doteraz prerušená. V chove  často  používam párenie polosúrodencov  po otcovi, párenie bratrancov z 1. ale aj z 2. generácie, párenie na neter, menej už na vnučku. Párenie otca na dcéru som použil v chove za celý ten čas len jedenkrát.  

Takouto plemenitbou však rýchlo zúžiš genofond svojich holubov? Nedochádza u tvojich holubov k imbrednej depresii? Ako sa s ňou vyrovnávaš?

- Je to pravda, genofond sa pritom zužuje, ale zároveň aj zahusťuje a upevňuje. Vo všeobecnosti Bk dobre znášajú príbuzenskú plemenitbu. Vyžaduje si to však aj primerane tvrdú selekciu. Všetko neduživé a nevhodné vyraďujem už na hniezde. Pri tréningu vypadnú menej vitálne holuby a holuby s nežiaducimi vlastnosťami. Príznaky prílišnej príbuzenskej plemenitby nastupujú pomerne plazivo. V chove sa zvyknú čoraz viac vyskytovať poruchy plodnosti holubíc, pribúda problémov so zdravotným stavom holubov, ťažšie sa dosahuje vrcholná kondícia, upadá kvalita operenia, chladne temperament, atď.  Vtedy je už ozaj najvyšší čas doniesť do chovu niečo nové.  

Aké línie holubov teda máš a ako si sa k nim dostal?

- Začínal som s Bk  od známeho košického chovateľa p. Jána Kissa, ktorý ich mal z Maďarska. Boli to prvé birminghamy na Slovensku. K nim som si doniesol ďalšie holuby od chovateľa Lázsloa Koronczaia z Budapešti. Neskôr pribudli aj holuby z Rakúska pôvodu Rieder a Hoffman. Z týchto holubov som si vytvoril svoju vlastnú líniu čiernych bielohlávkov, ktorá vznikla syntézou holubov Kiss x Koronczai x Rieder. Z Anglicka som si doniesol holuby dvoch veľmi úspešných línií Tony Bagley a George Mason.

Povedz niečo viac o holuboch donesených  z Anglicka?

- Počas môjho pracovného pobytu v Anglicku som sa samozrejme zaujímal aj o ich chovateľstvo. Bol som si niekoľkokrát pozrieť The National Poultry Show v neďalekom Telforde, niekoľko výstav aj pretekov kotrmeliakov. Prvé holuby z línie Tony Bagley som získal prostredníctvom elektronickej dražby od Kevina Bowdena, ktorý s nimi v tom čase úspešne pretekal. Ďalšie som si vybral priamo na holubníka u Tonyho Bagleya. Okrem pretekových výsledkov ma upútali svojou vitalitou a tiež tým, že bolo medzi nimi dosť bielohlávkov. Lietali v najviac zrazenom kŕdli, najvyššie zo všetkých kŕdľov a dobre pritom kotrmelcovali. Podobne od Georga Masona som najprv vydražil jedno mláďa po jeho najlepšom chovnom páre a ďalšie mláďatá som si vybral priamo v chove. Jeho holuby sú silne vkrvnené, ich pôvod siaha až k tým najlepším holubom tzv. starých majstrov v Black Country. Vyznačujú sa vysokou kvalitou akrobacie, dobrým typom a bohatým operením, takže sa dobre presadzujú aj na výstavách. Časť odchovu po týchto anglických holuboch som si  odskúšal sám, na svojom holubníku v Birminghame, časť si odskúšal na svojom holubníku ty, za čo ti ďakujem. 

 Ktoré z nich lepšie sadli na Tvoje holuby?

- V chove som veľmi dobre využil obe anglické línie. V kombinácii s mojou pôvodnou líniou sa mi podarilo vytvoriť posledné rekordy klubu. Anglické holuby mi priniesli do chovu aj väčšiu pestrosť farieb aj kresieb, napr. neúplne dominantný šimeľ faktor, na pohlavie viazanú červenú jarabatosť  typu poštových holubov. Túto má napr. aj moja  šampiónka  z Nitry 2019. Šampión z regionálnej  výstavy v Košiciach 2019 bol zase pre zmenu červeno plavý.

Ak hovoríš o tvrdej selekcii, čo to predstavuje v praxi.

- Bk je veľmi živé a plodné plemeno, starostlivo odchováva potomstvo, takže je pri ňom dostatok  priestoru na selekciu. Niektorí ho využívajú  aj ako pestúnov – napr. priateľ Juraj Doža nedá v tomto smere na Bk dopustiť! V minulosti som toho pomerne veľa odchovával aj veľa skúšal. Do prípravy na preteky som zaradil v priemere jedno mláďa zo štyroch, do chovu jedno  z desiatich odchovaných mláďat. V súčasnosti odchovávam obyčajne len po jednom mláďati po vybraných pároch, druhé podľa potreby podkladám, aby som nemal príliš veľký stav holubov. Kvôli dravcom môžem doma trénovať len veľmi obmedzene a nepravidelne. Inak by boli straty neúnosné. Som rád, keď vôbec stihnem mláďatá rozlietať a odskúšať ich vlohy. Nemám preto čas sa venovať balastu, radšej sa venujem nádejným jedincom. S vybranými mláďatami pretekám na testovacích holubníkoch u MVDr. Tirpáka a u Juraja Heržáka. Aj u nich niečo zmizne, ale ešte sa dá trénovať a pretekať.

Čo by si na záver odkázal začínajúcim chovateľom?

Použil by som slová Felixa Onsa, tajomníka belgického zväzu chovateľov PH, ktorý ako návod na úspech odporučil: „rasové holuby a trpezlivosť“. Práve tá trpezlivosť dnes mnohým chovateľom chýba.

Zhováral sa MVDr. Jozef Tirpák

**************************************************************************************************************************************************
MVDr. JOZEF KOREŇ

Pri tejto príležitosti by som MVDr. Jozefa Koreňa chcel priblížiť našej chovateľskej verejnosti, ako chovateľa, odborníka, človeka.

MVDr. Jozef Koreň sa narodil 5. 4. 1953 v dedine Záhradné pri Prešove, kde aj vyrastal. Doma, ako to bolo vtedy na dedine zvykom, držali  i veľké hospodárske zvieratá. Ako chlapec začínal s rôznymi králikmi a holubmi. Už vtedy mal pomerne vyhranený vkus – mal rád pekné zvieratá a „čistý chov“. Preto po nejakej dobe prešiel na holuby poľské rysy a sliepky vyandotky strieborné, ktoré boli susedmi obdivované pre svoju peknú kresbu. Neskôr ich vymenili hempšírky, oravky biele, vlašky striebornokrké a teraz chová vlašky jarabičie. Po nástupe  na  štúdium na Vysokej škole veterinárskej, prešiel na poštové holuby a začal s nimi pretekať. Zaberalo mu to veľa voľného času. Jeho otcovi sa to veľmi nepáčilo. Dovtedy holuby trpel, aj keď ich pokladal za zvieratá bez úžitku, teraz sa začal obávať, aby to negatívne neovplyvnilo študijné výsledky. Až na promóciách uveril, že syn úspešne ukončil štúdium a to s červeným diplomom.

MVDr. Jozef Koreň začínal s poštovými holubmi začiatkom 70. rokov. Ovplyvnili ho chovatelia, ktorých v tej dobe bolo v okolí veľa. Od začiatku s nimi pretekal. Úzko spolupracoval aj s Antonom Juskom. Bývali neďaleko seba a tak sa s problémami chovu poštových holubov borili spolu. Vyštudoval Vysokú školu veterinársku v Košiciach. To mu umožnilo zvládať choroby aj výživu  holubov na vysokej úrovni. Po ukončení štúdia sa zamestnal ako zootechnik na Štátnom majetku, kde sa zdržal krátko. Potom nastúpil ako veterinárny lekár na Štátnom veterinárnom ústave v Prešove. Po pár rokoch mu riaditeľ dovolil, aby využil povalu nad garážami v areáli ústavu na chov holubov. To mu umožnilo, aby sa im venoval viac krát denne a v spojitosti s jeho vedomosťami a nadaním prišli aj výsledky. Keďže bol chovateľom PH telom a dušou, stal sa aj posudzovateľom. Začínal s holubmi od J. Tatára, ktorý mal holuby importované z Belgicka od Felixa Onsa. Tak sa stalo, že po pár rokoch sa v Prešovskej oblasti stabilne umiestňoval v prvej päťke. Nikdy nemal veľa holubov. Držal zvyčajne 40 starých holubov a k tomu asi 20 mláďat. Po pretekoch mláďat vyradil polovicu a ostatné zaradil do pretekov na ďalší rok spolu so staršími holubmi. Po každej sezóne vyradil aj najslabšie zo starých holubov. Preto držal stabilne do 40 ks.

Chov poštových holubov si vyžaduje „celého chovateľa“ a všetok voľný čas. Cítil  že nemá toľko času, koľko si vyžaduje chov poštových holubov a tak sa rozhodol ukončiť ich   chov. Nechcel však zostať bez holubov a tak padol tip na kotrmeliaky. Začal pátrať po výkonných kotrmeliakoch a našiel birminghamských kotrmeliakov. Tie však spočiatku u nás nikde nenašiel. Nevzdal sa a pátral cez kamarátov až sa dostal k Jánovi Kissovi z Košíc. Ten mal na holubníku orientálne kotrmeliaky a birminghamy. Hneď šiel za ním a on mu ochotne birminghamy predal. Tak sa stal chovateľom týchto kotrmeliakov v roku 1990. Bolo ich 18 ks. Pochádzali pôvodne z Maďarska. Boli rozličných farieb a kresieb, čo sa Jozefovi veľmi nepozdávalo. Niektoré vyradil hneď a ponechal si len tie, čo sa mu najviac pozdávali. Musel sa spoliehať na svoj posudzovateľský cit. V ďalšom roku holuby trénoval „tak ako vedel“. Čo sa mu nepozdávalo, vyradil. Po roku v zime som bol u neho na holubníku a znova tam bolo osemnásť Bk. Z pôvodných však zostali len asi štyri.  Už vtedy začali prevažovať bielohlavé bielohroté a bielochvosté kotrmeliaky. Bielohroté sa mu páčili už poštové holuby. Biela hlava vraj k tomu patrí a biely chvost treba na to, aby sa dali pofarbiť rozličnými farbami a boli rozlíšiteľné vo vzduchu. Na zaradenie do chovu museli splniť tri podmienky: kotrmelcovať veľa a rýchlo za sebou, držať pri tom kŕdeľ a mať chuť k lietaniu. Ak tieto podmienky nesplnili, prišli o život. Z týchto holubov Jožko dostal čo sa dalo a po niekoľkých rokoch cítil, že je na hranici možností týchto holubov. Zistil, že v Budapešti je tiež chovateľ BK p. Koroncay. Šiel za ním a kúpil od neho niekoľko birminghemov. Jednou z nich bola aj holandská modrá jarabá holubica. Zaradením týchto kotrmeliakov do chovu sa akrobatické a letecké možnosti jeho kotrmeliakov posunuli o triedu vyššie. V tej dobe už mal v chove len čierne a modré Bk. Samozrejme, že v bielohlavej, bielohrotej a bielochvostej kresbe. Každý rok do chovu zaradil 15 – 20 párov a odchoval od nich asi 70 mláďat. Zvyčajne v hniezde necháva len jedno mláďa. Dôvodom na vyradenie bola veľkosť, nedostatočná životaschopnosť, nesprávna kresba, či vyšší počet kormidlových pier ako 12. Často ich bolo 14 až 15. Odchované mláďatá odstavuje vo veku asi 30 dní a po vyhodení 2. letky začínajú tréningy. Tvrdý tréning mláďat a nekompromisné vyradzovanie nevhodných jedincov. Často mláďatá z prvých hniezd pobil, aby mal krúžky na mláďatá z tretích a štvrtých hniezd. Keď som mu hovoril, aby objednal viac krúžkov, hovoril, že to nie je treba, lebo by mal na holubníku ešte viac mláďat. Tak je tlak na holuby väčší a musí viac vyraďovať. To spôsobilo, že jeho chov Bk je, podľa môjho názoru, výkonnostne najlepší v Česku aj na Slovensku a porovnateľný s chovmi v Európe. Ak chcete vidieť výkonné a pritom pekné birminghamské kotrmeliaky, odporúčam chov MVDr. Jozefa Koreňa v Prešove.
 

MVDr. Jozef Tirpák

Prešov

Kontakt na autora: e-mail: tirpak.mvdr@gmail.com