Hrabavá a vodná hydina
PIŽMOVÉ KAČICE

                                                                                                                                                                                                                                        Vložené 08.01.2020


Pižmová  kačica  je  natoľko  známa,  že  opisu jej vonkajšieho vzhľadu  netreba venovať  veľa priestoru.  Má u  nás aj  ľudové názvy,  ako čínska  či japonská  kačica. Tieto  vžité názvy  sú zaujímavé,  pretože ani  jedna z  týchto krajín  nie je  vlasťou pôvodnej divej  pižmovky. V súčasnosti  sa okrem najbežnejšieho čierneho divého sfarbenia, čierno-bieleho  a bieleho chovajú aj modré, modré divo sfarbené, modro-biele, hnedé ako aj v kresbách strák,  kde  je  kresba   v  príslušnej  farbe  presne  určená.



 Divoká pižmová kačica Cairina moschata 1,0.
 Fotografované v ZOO Ohrada 2007.


Okrem plemenných znakov predpísaných štandardom treba  robiť výber na ďalšiu plemenitbu aj  podľa  úžitkových  vlastností.  Rodičovské  zvieratá  musia spĺňať isté  predstavy o úžitkovom type.  Samice aj samce majú mať  priestorný a  hlbokým trup, v ramenách  široké, prsnú kosť v mäsitých  prsiach  len  málo  výraznú.  Sfarbenie biele, nohy žlté. Mladé  biele pižmové kačice  zvyknú mať na  hlave viac či menej  čiernych  pierok,  ktoré  však  pri  preperovaní  do  šatu dospelých  vypadnú a  narastú  biele.  Živá hmotnosť  kačice by nemala byť pod 1,80 kg, káčera pod 4 kg. Káčatá sa obrúčkujú vo veku 8 až 10 týždňov. Prednostne najprv obrúčkujeme tie jedince, ktoré  sú najskôr  operené a  čísla obrúčok  si zaznamenáme.  Až následne   obrúčkujeme  ďalšie.   Jedince  zaostávajúce  v raste, s nižšou hmotnosťou  neobrúčkujeme a tým ich  vyradíme z možnosti dostať sa do chovu.

              
              Pižmová kačica sedlatá hnedá.   .                         Pižmový káčer sedlatý čierny.

Káčery sú ťažké, takže sú väčšinou  nelietavé,  kačice lietajú a mnohé veľmi dobre. Je možné zabrániť im v lietaní kupírovaním prsta v krídle, vo veku 24 hodín,   čiže  po   vyliahnutí  a   obschnutí  káčat.   Toto kupírovanie je  povolené aj pre  kačice určené na predvádzanie  na  výstavách.  V  prípade,  že  nemienime  kačice  vystavovať,  odstrihneme  im  ručné  letky  a  tým im zabránime v lietaní až do najbližšieho preperenia.


Pižmové kačice  chované v malých výbehoch, sa často navzájom šklbú. Tomu  sa   dá   včas   zabrániť.  Sú to bylinožravce, pasú sa podobne ako husi. V ich strave preto musí byť aj zelené krmivo, najlepšie mladá tráva. Ak sa nemôžu pásť, vrodený reflex  ich núti hľadať niečo  na šklbanie. V betónovom výbehu  však nič  nenájdu a  tak im  na jeho upokojenie poslúži perie  ostatných káčat.  Stačí, že  s ošklbávaním  začne jedna, čoskoro  sa ďalšie  pridajú. Na  ošklbané káčatá  nie je pekný pohľad.  Ak  teda  chovateľ   nemá  možnosť  púšťať  káčatá  do trávnatého výbehu, nech im urobí  jasle podobné ako pre králiky, ale  s  hustejším  pletivom,  cez  ktoré  môžu prestrčiť zobáky a vyťahovať  z  nich  steblá   trávy,  najrôznejšiu  burinu  zo záhrady.
Vhodné sú pre ne  aj celé úbory karfiolových listov po vyrezaní karfiolu a pod. Pre  každý prípad je vhodné zavesiť do výbehu 
starý koberec  na  jednom  konci zastrihnutý  tak, aby sa strapkal. Rozstrapkaný  koberec zavesený vo výške  očí kačíc,  za
ktorým sa musia  na prstoch aj trochu nadvihnúť,  kačice rady za nitky  ťahajú, hrajú  sa s  nimi a  tak naplnia  svoje reflexné nutkania.  Šklbaniu  zaručene  predídeme  aj  tým,  že priestor v ktorom  ich  chováme,  vystelieme  slamou.  Slama im poskytne dostatok možností  na vŕtanie sa  v nej zobákom.  Treba ju však podľa stavu znečistenia a najmä zamokrenia, pravidelne vymieňať.

Dlhé roky som choval pižmové kačice  s dobrým výsledkom v pároch.  Ale aj v zostave  jeden  káčer  a  tri  kačice.   sa  dajú dosiahnuť dobré výsledky, najmä v prípade, že chovateľovi  veľmi nezáleží na tom, aby poznal,  po ktorej  kačici potomstvo  je. Pižmovky  si zvyčajne všetky tri vyberú jednu búdku a všetky tri do nej začnú znášať, niekedy sa usilujú aj všetky tri naraz zasadnúť v jednej búdke. Tu musí chovateľ  zasiahnuť. Buď tak, že každá  kačica dostane svoju voliérku s búdkou  v ktorej znáša a po znesení vajca pustia sa do spoločného priestoru  s káčerom, aby sa mohli  páriť, na noc  treba každú vždy zavrieť  do voliérky  pre ňu určenej. Každý deň sa toto  opakuje až dovtedy, kým  postupne nezasadnú. Potom ich už  ku  káčerovi  nepúšťame.  Takto  sa  každej sediacej kačici zabezpečí pokoj.  Inkubácia vajec je pomerne dlhá  trvá 35 dní. Počas sedenia kačíc  na vajciach chováme káčera oddelene. Pripustíme  ho k ním až po odstave káčat. Chov  v páre  síce nie   je ekonomický,  ale ak  chovateľ chová kačice aj  pre výstavné účely,  párový chov zabezpečuje  lepšie výsledky a rýchlejšie napredovanie k  cieľu, lebo pozná pri ňom vždy oboch rodičov.

                       
                      Mladé pižmové kačice hnedé 1,1.                              Pižmové kačice hnedé 1,1.

Káčatá nechávam  pri kačici matke až  dovtedy, kým sú schopné úplne samostatného  života, majú perie  natoľko vyzreté, že  im neškodí pobyt  vo vode, dážď ani  prípadne chladnejšie počasie. Od kačíc odchovávam  len dve hniezda. Zasadnú niekedy  aj na 18 až 21 vajec. Väčšinou sa všetky káčatá vyliahnu a kačica všetky odvodí.  Pri  takomto  spôsobe   chovu  sa  bez  väčšej  námahy odchovajú  dve hniezda  od  každej  kačice a  počet odchovaných káčat na jednu kačicu býva 30 výnimočne aj 40.  Ďalšie  hniezdenie neumožním  a v  prípade, že  dôjde k znáške, vajcia  použijem  natvrdo  uvarené  ako  doplnok  do krmiva pre exotické vtáctvo.

Aj  keď je  dosť receptov  nato, aká  má byť  prvá strava, ja som dával  prednosť  hotovým  kŕmnym  zmesiam.  Hneď  po  vyliahnutí  som podával štartér kŕmnej zmesi pre kačice,  ak náhodou v predajni nebol,  tak kŕmnou zmesou pre brojlery 1, ktorou som  kŕmil do troch týždňov. Od štvrtého dňa veku kŕmime  zmesou pre kačice alebo brojlery 2, a neskôr trojkou,  do ktorej však  už pridávame šrotovanú   pšenicu a kukuricu, čoskoro  aj celú pšenicu,  jačmeň a celú  kukuricu. Kŕmnu zmes a  šrotované zrniny vlhčím, lebo takto  sú na krmive menšie  straty.  Dôležité  je,  aby  voda  na napájanie bola na jednej strane výbehu či ohrady a kŕmenie na druhej. Ak ich dáme blízko  seba,  tak  na  zobákoch  káčatá  prenesú do vody veľké množstvo zmesi  a tým ju  znehodnotia. Samozrejme, kŕmenie  len zmesou nestačí, mladé kačice spolu  s matkou a hniezdnou búdkou a prenosnou  ohradou  som prenášal  z  miesta  na  miesto, aby sa od malička   pásli.  S   pribúdajúcim  vekom   sa  musia  prenášať častejšie,  lebo  trávu  čoskoro  spasú  a  svojím trusom  ju znehodnocujú. Po prenesení na  iné miesto vypasený a prehnojený priestor treba vystriekať prúdom vody z hadice a prehrabať hrabľami.


                             
                    Pižmová kačica modrá 1,0.                                          Pižmová kačica biela 1,0.


Ak  sa káčatá chovajú  v  uzavretom  priestore, treba  im zabezpečiť najmä  neustále vetranie  a sucho.  To znamená,  že sa  im musí nastielať slama alebo hobľovance či piliny a podstielku po zamokrení  vymieňať.  Vyhrievanie je potrebné  vtedy, ak sa  káčatá odchovávajú bez matky, t. zn. vtedy, keď ich chovateľ kačici po vyliahnutí  odoberie,  aby  čím   skôr  docielil  ďalší  odchov a odchová  odobraté  káčatá  umele.  Ak  sú  spolu  s  kačicou, ohrievanie im netreba, zabezpečí ho kačica. Pižmové kačice sú odolné, možno ich v našich podmienkach chovať vonku celoročne  najmä vtedy, ak  majú k dispozícii  zastrešený priestor. Zimné  vnútorné ustajnenie s možnosťou pobytu  vonku počas dňa je výhodné vtedy, keď kačice začnú skoro na jar so znáškou a rána sú ešte mrazivé


Pižmová kačica biela a 21 káčat.


Mäso starších kačíc je možno  tuhšie ako kačíc mladých. Zjemní sa po  nútenom výkrme. Ja  som nútený výkrm nepraktizoval, považujem ho za  týranie. Porazené kačice  po opracovaní treba nechať vychladnúť  a dať ich zmraziť.  Zrejme toto  môže prispieť k zjemneniu   mäsa.  Zužitkoval som vždy len  mladé, z chovu vyradené  kačice. Môžem  potvrdiť,  že  mali kvalitné  a chutné mäso.

Text a foto Dušan Barlík

BIELEFELDKA RODOVO SFARBENÁ

Vložené 04.01.2020

Bielefeldské kury sú pomerne mladé plemeno, známe predovšetkým tým, že znášajú väčšie vajcia hnedého sfarbenia. Ide o robustné, pokojné kury s dobrou mäsovou úžitkovosťou. Zaraďujeme ich medzi stredne ťažké plemená s kombinovanou úžitkovosťou. Veľká i zdrobnená forma má svoj pôvod v Nemecku.

         
     Bielefeldka rodovo sfarbená hnedoprsá.                        Zdrobnená bielefeldka sliepka rodovo sfarbená hnedoprsá.

Bielefeldky vznikali v sedemdesiatych rokoch 20. storočia krížením  niektorých stredne ťažkých plemien. Uvádzajú sa predovšetkým mechelenské kury, amroksky, velsumky, hempšírky a rodajlendky. Ich šľachtiteľ Gerd Rothmann si kládol za cieľ vytvoriť robustné kury s dobrou znáškou a farebným autosexingom pri kurčatách.

Po prvý raz boli bielefeldky  vystavené roku 1976 v Hannoveri pod  názvom Deutsches Kennhuhn. Proti tomuto názvu boli vznesené námietky, svoj dnešný názov získali podľa nemeckého mesta Bielefeld, neďaleko ktorého boli vyšľachtené. Uznané boli až roku 1980.

O štyri roky neskôr boli uznané aj zdrobnené bielefeldské kury. Tie vznikali krížením veľkých bielefeldiek so zdrobnenými amrokskami a velsumkami.

Bielefeldské kury patria medzi plemená s väčším telesným rámcom, hmotnosť kohúta v prvom roku sa pohybuje od 3,1 do 3,7 kg, sliepky 2,6  až 3,2 kg. Pri zdrobnených kohút 1,0 – 1,2, sliepka 0,8 – 1,0 kg. K charakteristikám patrí dlhý, dobre osvalený trup, dlhý, rovný chrbát a výrazné klenuté prsia. Trup by mal byť vodorovne nesený. Chvost by mal byť stredne dlhý, nasadený v uhle
50 o. Kosieriky kohúta sú stredne dlhé a úplne zakrývajú kormidlové perá. Beháky sa požadujú stredne dlhé, žltej farby.

Hlava je pomerne veľká, zobák silný, stredne dlhý, žltej farby s prímesou rohovej. Ušnice majú byť, ako pri väčšine stredne ťažkých plemien, červené, mierne zvráskavené. Oči sa požadujú oranžovočervené. Typický hrebeň je listový, stredne veľký so 4 – 6 zubmi. Zástavica mierne odstáva.

Operenie je široké, bohaté, kyprejšie, náznak podušiek v oblasti holení sa pripúšťa. Do chovu nezaraďujeme jedince drobné, krátke alebo úzke. Pri niektorých jedincoch sa vyskytujú krivé alebo len dovnútra zahnuté prsty, dlhé beháky alebo holene.

Kohúty sa obrúčkujú obrúčkami o priemere 22 mm, sliepky 20 mm, pre zdrobnenú formu sa na kohúty používa priemer 15 mm, na sliepky 13 mm.

Prvým vyšľachteným farebným rázom a pri bielefeldkách aj najčastejším, je ráz rodovo sfarbený hnedoprsý. Ide o  kombináciu základných prvkov hrdzavo jarabičieho sfarbenia so znakmi krahulcovej kresby.

Hlava a závesy kohúta sú zlaté až červenožlté so znakmi sivej stvolovou kresby a bielou krahulcovou kresbou. Vo veľkých krovkách krídelných je prímes čiernej farby. Hrdlo, prsia, boky, holene a brucho sú hnedožlté s krahulcovou kresbou. Prímes malého množstva sivej farby sa toleruje. Lakťové letky majú vnútorné zástavice sivé, vonkajšie krahulcovo prekreslené, pri  zloženom krídle tvoria trojuholník sivej, bielej a žltohnedej farby.


                                                                  Zdrobnená bielefeldka rodovo sfarbená, kohút.


Chvost by mal byť sivočierny s krahulcovou kresbou, tiež podsada je krahulcovo prekreslená. Veľkou chybou v sfarbení kohúta je prevažujúca sivobiela krahulcová kresba na prsiach, holeniach, bokoch alebo bruchu, alebo neprekreslené kosieriky.

Sliepka na prvý pohľad vyzerá oveľa tmavšia ako kohút. Hlava a krčný záves sú zlaté so sivočiernou stvolovou kresbou a priečnou bielou krahulcovou kresbou. Neprípustné sú väčšie plochy plášťa bez krahulcovej kresby. Prsia by mali byť červenožlté bez krahulcovej kresby. Uvádza sa, že nie je ľahké prsia bez kresby udržať. Silne prekreslené prsia sú vylučujúcou chybou. Boky ba mali byť sivohnedé so svetlejšími kostrnkami, holene a brucho sivé. Lakťové letky majú vonkajšie zástavice hnedé s čiernym popraškom, vnútorné sivočierne, ručné a lakťové letky sú sivočierne s čiernym popraškom. Ráz strieborný rodovo sfarbený je mladší, červenožltá farba je pri ňom nahradená strieborno-bielou. Prsia sliepky sú lososové.

Požadovaná znáška v prvom roku je 180 vajec s hmotnosťou 58 g. Chovateľ bielefeldiek  A. Sedlák uvádza pri rodovo sfarbených hnedoprsých znášku 200 vajec a hmotnosť vajec cez 60 g. Zvláštnosťou nie sú ani vajcia nad 70 g. Pri zdrobnených sa predpokladá znáška 140 vajec s hmotnosťou 45 g, nemecké stránky uvádzajú znášku v prvom roku 160 vajec. Tiež pri sliepkach z nášho chovu znáška neklesá pod 150 vajec a hmotnosť pod 50 g. Vajcia majú tmavšiu červenohnedú škrupinu. Znáška začína na začiatku šiesteho mesiaca veku, bielefeldky znášajú aj v zime.


                           Bielefeldky znášajú väčšie vajcia hnedej farby. Na fotografii sú vajcia zdrobnených bielefeldiek.

Kvokavosť nie je žiaduca, ale občas sa vyskytuje, predovšetkým pri zdrobnených bielefeldkách. Tiež mäsová úžitkovosť bielefeldiek  je zaujímavá -  vynikajú rýchlym rastom a veľmi dobrou mäsitosťou. Koža je žltá. Uvádza sa, že kurčatá dosahujú jatočnú hmotnosť okolo dvoch mesiacov veku.

Bielefeldky patria k najpokojnejším plemenám. Nelietajú, dobre znášajú aj menšie priestory v ktorých nemajú snahu oštipovať sa. Pokiaľ dostanú príležitosť, sú zhánlivé, využijú aj väčšie výbehy. Vďaka bohatému opereniu sú odolné voči chladu. Pretože patria k väčším plemenám, majú zvýšenú spotrebu krmiva. Pri  nevhodnej skladbe krmiva v obmedzenom výbehu majú sklonu tučnieť, čo so sebou prináša aj pokles znášky. Kurčatá sú autosexingové, to znamená, že páperie kohútikov po vyliahnutí je inak sfarbené než páperie sliepočiek. Kohútiky majú sýto béžové páperie so svetlou škvrnou na hlave, sliepočky sú tmavšie a škvrnu nemajú.

V rámci Európy sú bielefeldky uznané na Slovensku, v Českej republike,  Nemecku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku a Holandsku, len veľká forma v Poľsku, Španielsku a v Škandinávii.

Text a foto Ing. Iveta Prombergerová Ph.D.